M. Uhrík: Vývozom polotovarov prichádzame o peniaze

Prebytky zrnín na Slovensku pravidelne dosahujú 0,5 - 1,1 milióna ton, pričom tieto prebytky sme nútení vyvážať ako polotovar bez pridanej hodnoty. Tomu by sa však dalo zabrániť, keby sme vyrábali aspoň toľko živočíšnych komodít, koľko treba na zabezpečenie našej sebestačnosti. Tvrdí to MARIAN UHRÍK, predseda Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností. O tom, ale aj o tohtoročnej úrode a cenách, či o výrobe kŕmnych zmesí je náš nasledujúci rozhovor.

Ako dopadla tohtoročná pestovateľská sezóna z pohľadu úrod kŕmnych zrnín?

„Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že tohtoročná úroda husto siatych obilnín a repky bola dobrá. V prípade pšenice dokonca nadpriemerná. Podobná situácia je aj v rámci Európy, hoci posledné informácie z Ukrajiny a Ruska mierne revidujú predchádzajúce optimistické prognózy. Iná situácia je už v prípade kukurice a slnečnice. Severné Maďarsko, Slovensko a časť Moravy zasiahlo mimoriadne sucho a teplo práve v období tvorby úrody. Tieto tri týždne v auguste zdecimovali úrodu našich pestovateľov týchto plodín.

Pri pohľade na bilanciu kŕmnych zrnín už od roku 2003 konštatujeme, že SR je prebytková už pri priemernej úrode. Prísne vzaté, pestovateľ na Slovensku osieva hybridmi kŕmnych pšeníc len 5 percent z celkovej plochy pšeníc. Jeho snahou je dopestovať čo najkvalitnejšiu potravinársku pšenicu, ktorú môže lepšie finančne zhodnotiť. Krmovinári sa teda dostávajú pod tlak a musia akceptovať ponuku na nákup „kŕmnych“ pšeníc s potravinárskou kvalitou. Keď napríklad nevyjde lepok alebo pádové číslo. Druhým fenoménom je pestovanie jačmeňa. Tak, ako v prípade pšeníc, aj tu je snaha pestovateľov produkovať hlavne sladovnícky jačmeň, ktorého odbyt je finančne lepšie realizovateľný.

Vrátim sa však k problému prebytkov zrnín, ktoré na Slovensku pravidelne dosahujú 0,5 – 1,1 mil. ton. Tento rok bol mimoriadny aj v tom, že ceny obilnín prudko klesli, v porovnaní s minulým rokom až o 70 – 90 eur za tonu. V prípade pšeníc momentálne oscilujú na úrovni 135 – 155 eur za tonu, u sladovníckeho jačmeňa medzi 170 – 190 eur/t a prvé „nástrely“ cien kukurice sú niekde na úrovni 140 eur/t. Ide o enormný pokles, ktorý určite otriasa finančnými pozíciami producentov, ale ceny určuje európsky trh, na ktorý sme odkázaní.

Ďalšou nevýhodou Slovenska, čoby krajiny produkujúcej prebytky, je to,  a v súčasnosti je to evidentné, že veľkí európski exportéri vyvážajú v prvom rade vlastné prebytky. Kým v predchádzajúcom roku sme pri miernej neúrode už v novembri mali vyvezených asi 400-tisíc ton obilia, v tomto roku sa export rozbieha len veľmi pomaly. Je predpoklad, že naplno sa rozbehne až koncom decembra, kedy budeme napĺňať už vyprázdnené sklady západných exportérov. Výhodou však môže byť, že ceny môžu od januára stúpať, takže finančné zhodnotenie tohtoročnej úrody môže byť lepšie.

To, že Slovensko sa dostalo do pozície krajiny exportujúcej základné rastlinné komodity, spôsobuje neustály pokles výroby kŕmnych zmesí a s tým súvisiaci pokles potreby kŕmneho obilia a kukurice. Na zabezpečenie sebestačnosti v živočíšnych komoditách by sa na Slovensku malo vyrobiť takmer 1,7 milióna ton zmesí, na čo by sa spotrebovalo vyše 1,1 milióna ton kŕmneho obilia. Z toho zhruba 500-tisíc ton pšenice, 244-tisíc ton jačmeňa a 365-tisíc ton kukurice. V roku 2012 sme však zapracovali do kŕmnych zmesí len 460-tisíc ton obilnín, z toho 209-tisíc ton pšenice, 66-tisíc ton jačmeňa a 184 500 ton kukurice. Rozdiel teda predstavuje neuveriteľných 648-tisíc ton. To je mimoriadne nepriaznivé, a preto sme nútení vyvážať tieto prebytky ako polotovar bez pridanej hodnoty.“

 

Okrem zrnín sú významnou zložkou kŕmnych zmesí aj iné komponenty, napríklad sója…

„Bývalo pravidlom, že pohyb cien ostatných krmív bol pevne naviazaný na obilniny. V poslednom čase však fenomén spojených nádob prestáva fungovať. Platí to najmä v prípade sóje, keď sa toto bielkovinové krmivo začína považovať za strategické a generovanie jeho ceny prostredníctvom svetových búrz je viac menej individuálne. Krátka história ceny sóje je taká, že v roku 2011, ale najmä v roku 2012, dosiahla cena sója historické maximá. Boli aj také obdobia, kedy sa uzatvárali kontrakty na úrovni 550 – 600 eur za tonu. Na jar 2013 sa dala sója kúpiť za necelých 420 eur, ale momentálne sa jej cena zvýšila na 460 – 470 eur. Prognózy na jej pokles nie sú príliš optimistické, pretože Čína, ako hlavný odberateľ tejto komodity, neustále zvyšuje svoje ponuky na nákup a tak napriek vysokej produkcii zostáva cena sójového extrahovaného šrotu vysoká.“

 

Na cenu konečného produktu, teda KZ, vplývajú aj iné faktory, napríklad ceny energií, využitie výrobných kapacít a podobne. Ako ste na tom z tohto pohľadu? 

„Na finálnej cene kŕmnej zmesi sa cena surovín podieľa 75 – 80 percentami. Zvyšných 20 – 25 percent predstavujú náklady na energie, réžiu, dopravu, odpisy, mzdy či obchodnú maržu. Konečná cena kŕmnej zmesi sa teda jednoznačne odvodzuje od ceny komponentov, čo v prípade roku 2013/2014 dáva optimistické predpoklady pre živočíšnu výrobu.

Spomenul som aj takzvanú réžiu. Žiaľ, naše výrobne nejdú na plnú kapacitu, až na 3 – 4 výnimky. A je len logické, že znižujúcou sa výrobnou kapacitou sa zvyšujú tzv. dubiózne náklady, či už v prípade réžií, nákladov na zásoby, ale aj odpisov.“

 

Ceny surovín, predovšetkým zrnín, teda klesli. Nakoľko sa to premietlo do cien kŕmnych zmesí?

„Už v júli tohto roku sme avizovali, že ceny kŕmnych zmesí budú klesať. Vždy však upozorňujeme, že pohyb cien KZ, či už smerom hore alebo dole, je pozvoľný. Má to svoju logiku a opodstatnenie, nakoľko, obrazne povedané, prvá vlečka nového obilia nemôže byť z časového pohľadu rozhodujúca pre zmenu cien kŕmnych zmesí. Výrobcovia pracujú s nakúpenými zásobami, ktoré ešte treba spotrebovať. Nehovoriac o kukurici, ktorej nová úroda sa dostáva do našich sýpok až koncom novembra. Už dnes však môžeme konštatovať, že priemyselní výrobcovia znížili ceny kŕmnych zmesí v priemere o 15 – 20 percent oproti cenám z prvého polroka 2013.

Vzhľadom na vývoj cien kukurice, ktoré taktiež dosahujú minimá, je priestor na ďalšie znižovanie cien KZ, minimálne do konca prvého štvrťroka 2014. Ten pokles však bude pozvoľnejší a bude závisieť aj od cien sójového šrotu. V každom prípade, zníženie cien obilnín a kukurice sa adekvátne premieta v poklese cien KZ. Nie je však dobré, ak počas dvoch rokov zažijeme dva extrémy – raz v podobe extrémne vysokých a potom extrémne nízkych cien základných poľnohospodárskych komodít.“

 

Pomaly sa blíži koniec roka, aký bol ten rok z pohľadu výrobcov kŕmnych zmesí? Zaznamenali ste nárast výroby, ktorý by znamenal aj zvyšovanie stavov hospodárskych zvierat?

„Z pohľadu výroby KZ môžeme byť mierne optimistickí. Kým v roku 2011 sme zaznamenali výrobu v objeme 640-tisíc ton, tak v roku 2012 vzrástla na 701-tisíc ton, teda o necelých 10 percent. Na tomto zvýšení sa najviac podieľali KZ pre ošípané, a to 13 percentami. Výroba za prvé tri štvrťroky 2013 dáva predpoklad, že v roku 2013 vyrobíme približne také isté množstvo zmesi ako v roku 2012. Je to odvodené od zvýšených stavov ošípaných – medziročne o 60-tisíc výkrmových ošípaných a o 4-tisíc prasníc. V prípade hydiny sa zvýšili stavy asi o pol milióna kusov. Mierne vzrástli aj stavy dobytka, o necelých 10-tisíc zvierat, avšak stavy dojníc klesli o 4-tisíc.

Uvedený stav sa prejavuje aj v nepriaznivej štruktúre výroby podľa druhu zvierat. Vzhľadom k potrebe mäsa by mal byť pomer výroby nasledovný: 47% ošípané, 33% hydina a 20% HD. Dnes je však štruktúra výroby KZ takáto: 32,8% zmesi pre ošípané, 33,1% zmesi pre HD a 28,3% pre hydinu. Už tento reálny stav avizuje nedostatky a deficity v potrebe mäsa, najmä bravčového a hydinového.“

 

Aké je vlastne „rozloženie síl“ v odvetví výroby kŕmnych zmesí? Koľko subjektov na trhu pôsobí, aký podiel majú „samozásobitelia“?

„Slovensko, na rozdiel od okolitých krajín, má relatívne, ale aj absolútne najvyšší podiel výroby od takzvaných samovýrobcov. Z celkovej výroby KZ v roku 2012 vyrobili priemyselní výrobcovia krmív 60,7% a tzv. samovýrobcovia necelých 40%. Takáto výroba zmesí do vlastných maštalí má svoje pozitíva, avšak fixné náklady a réžia na takúto nízku jednotkovú výrobu, ktorá dosahuje za mesiac od 50 do 300 ton, určite nerobí výrobu zmesí ekonomicky efektívnou. Výsledkom je doslova alarmujúci je fakt, keď Slovensko je z pohľadu využitia jednej výrobne na poslednom mieste v rámci celej EÚ. Je to dané tým, že máme registrovaných až 255 výrobcov KZ, z toho je len 12 priemyselných výrobcov. Priemerná ročná výroba zmesí na jednu výrobňu tak u nás predstavuje 2750 ton. Priemerná výroba na jednu výrobnú jednotku v EÚ pritom predstavuje 34 845 ton. V ČR to je 17 071 ton, v Maďarsku 15 962 ton, v Rakúsku 12 485 ton a v Poľsku 61 868 ton. Pri takto využitej kapacite výrobní môžeme o reálnej konkurencieschopnosti iba snívať.“

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *