Naše poľnohospodárstvo „ovládli“ peniaze; priame platby a plán rozvoja vidieka

Slovenskom sa neprehnala vojna, ale transformácia a privatizácia poľnohospodárstva a potravinárstva. A následne prišiel vstup do Európskej únie. V kontexte tohto názoru [1] sa chcem s čitateľmi Roľníckych novín podeliť o moje poznatky a skúsenosti z vývoja slovenského poľnohospodárstva po roku 1989.

Myslím si, že môj úmysel bolo vhodné podporiť aj názormi agrárnych odborníkov, ktorí boli „pritom“ alebo sa problematike slovenského poľnohospodárstva intenzívne venujú. Skúsme sa teda „pozrieť“ ako po roku 1989 slovenskému poľnohospodárstvu plynul čas…

 Federálny začiatok

V slovenskej agrárnej komunite ešte aj dnes prevláda názor, že obdobie rokov 1989 až 1992 nepatrí k svetlým stránkam novodobej histórie slovenského poľnohospodárstva.

Argumentuje sa začiatkom rozpadu poľnohospodárskych družstiev (nezmyselnou perzekúciou ich predsedov), bezbrehou liberalizáciou cien a agrárneho trhu, dotačnými reštrikciami a nezvratnými zmenami v štruktúre a v objeme poľnohospodárskej produkcie. [2]

Na druhej strane vtedajší agrárni stratégovia prízvukujú, že „iba“ plnili uznesenie vlády ČSFR (č. 680/1990) o ekonomickej reforme v poľnohospodárskom a potravinárskom komplexe a ustanovenia zákonov č. 91/1991 Zb., č. 229/1991 Zb., č. 42/1992 Zb.

Údaje z Tabuľky 1 sú však neúprosné; 20 % pokles naturálnej poľnohospodárskej produkcie, 41 % úbytok počtu pracovníkov, 27 % pokles počtov hovädzieho dobytka, 20 % pokles ošípaných a hydiny.

 Na národnej vlne

Po roku 1992 „zvíťazila“ na Slovensku transformačná koncepcia známa aj ako „slovenská cesta“. V poľnohospodárstve sa mala podľa nej prostredníctvom privatizácie a transformácie vytvoriť manažérsky kvalifikovaná, podnikavá, filantropická a národné záujmy presadzujúca agrárna podnikateľská vrstva.

Okrem pôdy (15 % z celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy) sa cez priame predaje [3] vopred určeným vlastníkom privatizoval majetok, vedený v účtovníctve štátnych majetkov, za kúpne ceny (predajná cena očistená od povinnosti investovať) a ich splácanie dohodnutými splátkami. Účtovná hodnota sprivatizovaného majetku ku koncu roku 1998 tvorila 315 mil. eur ( 9,5 mld. Sk) a s prvonadobúdateľmi bolo uzatvorených 111 zmlúv.

Transformácia sa týkala premeny poľnohospodárskych družstiev na nové podnikateľské subjekty podľa Obchodného zákonníka. Išlo o kľúčovú oblasť transformácie slovenského poľnohospodárstva, pretože ovplyvňovala majetok subjektov, obhospodarujúcich 70 % poľnohospodárskej pôdy. Jej podstatou bolo rozdelenie 1,5 mld. eur (43,6 mld. Sk) majetku družstiev (majetkové podiely) medzi 680 tisíc oprávnených osôb (Ø 700 na jedno družstvo).

V roku 1995 vláda SR usúdila, že z dôvodu blížiacej sa splatnosti majetkových podielov (408 mil. eur; 12,3 mld. Sk) hrozí poľnohospodárskym družstvám zánik, a preto v záujme zachovania veľkovýrobného charakteru slovenského poľnohospodárstva [4] pristúpila k náhrade (kapitalizácii) majetkových podielov za družstevné podielové listy [5]. Podľa bývalého Strediska cenných papierov SR Bratislava, a.s., bolo k júnu 1998 registrovaných 521 emitentov emisií, 384 bolo v stave rozpracovania a k uzavretiu zmlúv nedošlo u 284 emitentov.

(Viac sa dočítate v Roľníckych novinách)

Komentáre ku článku 1

  • Ing.Pavel Delinga

    Poľnohospodárstvo,presnejšie pôdohospodárstvo malo vždy v štáte,takom ako sa kryštalizovala Slovenská republika po roku 1992 svojich podporovateľov aj odporcov.Najviacej sa prejavovali vtedy keď ho videli ako príjemcu dotácií z štátneho rozpočtu.Najprv si však treba spomenúť,prečo tomu tak bolo.Lebo aj za vývoja v r.socializmu sa finančná politika voči poľnohospodárom vyvíjala veľmi postupne(zo začiatku nebolo soc.zabezpečenie,neskoro prišla pevná odmena, poľnohospodárstvo muselo nahradzovať priemysel atak hľadať príjmy v pridruženej výrobe atď.)Po r.1990 si poľnohospodári a ľudia na vidieku škodili aj sami.Trieštenie dedín a vznik malých družstiev bez podpory štátu,nanútená transformácia,boj za straníckosť atď.O tom sa dá dnes napísať mnoho,ale nezdá sa ,že minulosť má byť poučením.Skôr začína dnes byť v popredí regionálny rozvoj a vlastníctvo pôdy ako takej.Viem veľmi dobre prečo je tomu tak,ale viem aj to prečo sa muselo od koncentrácie poľnohospodárstva ustúpiť.To sa v malom komentári nedá popísať.Vždy to tak bolo a stále aj bude,že rezort a agrárnu politiku majú riadiť tí čo v ňom vždy pracovali,majú ho v láske a nie sú len jeho zamestnancami,alebo politikmi dosadenými po každých voľbách.Akékoľvek pozlátko nemá trvalú budúcnosť a preto náprava je v nedohľadne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *