P. Bielek: Rozhodnutia EÚ nie sú náhodné

Návrh Európskej komisie na novú poľnohospodársku politiku EÚ zožal kritiku prakticky vo všetkých členských štátoch, Slovensko nevynímajúc. A ako priznáva aj väčšina odborníkov, tá kritika nie je neodôvodnená. S kritikou, ktorá na adresu tohto návrhu odznela zo strany predstaviteľov Slovenska, z väčšej časti súhlasí aj profesor Pavol BIELEK, bývalý riaditeľ Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy, ktorý v súčasnosti pôsobí na Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, a súčasne aj vo viacerých stálych a účelovo zostavovaných odborných tímoch v zahraničí, najmä v EÚ. V nasledujúcom rozhovore však profesor Bielek upriamuje pozornosť aj na ďalšie problémy ohľadom novej agrárnej politiky EÚ.

Návrh Spoločnej agrárnej politiky na roky 2014 – 2020 z dielne EK je aj na Slovensku vecne a verejne kritizovaný. A asi budete súhlasiť s tým, že právom, keďže naše oprávnené požiadavky zostali nevypočuté…

„Najväčšie rozčarovanie v radoch poľnohospodárov nastalo asi z toho, že najbližších sedem rokov novej Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ bude pre našich poľnohospodárov pravdepodobne skromnejších ako si mysleli. Týka sa to najmä nesplnenia sľubu zo strany EÚ ohľadom vyrovnania výšky podpôr medzi novými a starými členskými štátmi po roku 2013. Príčin môže byť niekoľko, a to na oboch stranách.

Pozrime sa najskôr na seba. Už samotný princíp nižších podpôr, vyrokovaný pred našim vstupom do EÚ, bol našou veľkou prehrou. A to nielen preto, že slovenské poľnohospodárstvo je až doteraz oveľa menej podporované ako v EÚ-15, ale aj v susedných štátoch. Je to zlyhanie, ktoré nás stálo tak veľa, že sa na dlhé obdobie negatívne zapíše do histórie nášho poľnohospodárstva. Navyše, tento princíp sa s veľkou pravdepodobnosťou bude uplatňovať aj v budúcnosti.

Na druhej strane, Európska komisia sa takto nerozhodla náhodou. O komisii treba vedieť, že za ňou stoja najlepšie odborné inštitúcie a tímy, ktoré jej radia, a zvyčajne dobre. Nebolo pre nich ťažké zistiť, že aj keď skromný, ale predsa len nárast podpôr do nášho poľnohospodárstva, bol sprevádzaný poklesom produkcie. Okrem toho, nenapĺňajú sa ani environmentálne očakávania. Slovensko patrí medzi štáty s najnižším výnosom produkcie z jednotky dotácií, čo nás skutočne neoprávňuje k namýšľaniu si o efektívnom využívaní podpôr. Z pôvodne prebytkového poľnohospodárstva sme dnes odkázaní na dovoz viac ako 50 percent z celkovej spotreby potravín.“

Kto je na vine?

„Poľnohospodári nie. Na vine je nie celkom dobre nastavený systém pre poskytovanie podpôr, vrátane zlej koncepčnej pomoci a usmerňovania nášho poľnohospodárstva zo strany vedenia rezortu pôdohospodárstva. Mám na mysli legislatívu, poradenstvo a služby. Práve v tom sa citeľne prejavuje zdrvujúca komparatívna výhoda poľnohospodárstva v štátoch západnej Európy. Expertné štúdie ukazujú, že práve táto pomoc poľnohospodárom môže zvýšiť ich produkciu o 20 až 40 percent.

Druhým vážnym problémom je neschopnosť vedenia rezortu pôdohospodárstva tvoriť vysoko kvalifikované, ucelené a dôveryhodné argumenty pre vyjednávania s EK. Ukázalo sa to už pri našom vstupe do únie a potvrdzuje sa to aj teraz, keď nás asi nečaká zlepšenie. Zdá sa, že súčasná garnitúra vedenia ministerstva pôdohospodárstva ani vtedy a ani teraz nedokázala presvedčiť EÚ o tom, že naše poľnohospodárstvo potrebuje vyššiu podporu. Nikomu však nepomôže kritizovať za tento stav EÚ. Pomôže nám dobrá a odborne nepriestrelná argumentácia. Tá ale rezortu pôdohospodárstva chýba, a to napriek tomu, že ešte stále má k dispozícii odborný potenciál vlastnej vedecko-výskumnej základne.

S ňou však vedenie rezortu odborne nekomunikuje, alebo sa kontaktuje len málo. Za rezortom tak nestoja známe a silné osobnosti, pred ktorými majú úctu a rešpekt i odborníci z EÚ. Navyše, k problémovým okruhom budúcej podpornej politiky EÚ sme nevypracovali kompetentné a súhrnné podklady, ktoré by nás postavili do pozície vyspelého a informáciami vybaveného poľnohospodárstva – od pôdy až po poľnohospodársky a environmentálny manažment krajiny, vrátane ekonomických, ekosociálnych a iných súvislostí. Len sa potácame medzi tými, ktorí sú aktívni a ktorí potom oprávnene presadzujú im vyhovujúce opatrenia.

Stačí si všimnúť „námetovanie“ budúcej Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktoré bolo dobre zorganizované z úrovne Európskej komisie a kde sme opäť zlyhali. My predsa nie sme región tvoriaci a posielajúci nezdôvodnené návrhy na novú poľnohospodársku politiku na niekoľkých riadkoch, ale sme suverénny štát vybavený všetkými ústavnými dokumentmi a inštitútmi, s právomocami konať v záujme a na ochranu našich občanov. Dokonca ani teraz, keď už reálne existuje hrozba pre naše poľnohospodárstvo, sa nič podstatné nepripravuje.“

Ako hodnotíte návrh EK na takzvané ozelenenie agrárnej politiky?

„Ide vlastne o dôsledok už dávno avizovanej snahy EÚ zvýšiť environmentálny dosah poskytovaných podpôr. Poľnohospodári sa toho nemusia veľmi obávať. Veď je známe, že pri tvorbe LPIS-u sa z podpôr vynechávali krajinné prvky, čo nielen znižovalo priame platby, ale súčasne aj nerešpektovalo environmentálny potenciál poľnohospodárstva. Už pred niekoľkými rokmi EÚ odporučila zahrnúť tieto plochy do výmery priamych platieb. Správca LPIS-u u nás ich začal zakresľovať do ortofotomáp pred tromi rokmi a v tomto roku by sa práce mali ukončiť. V iných štátoch, napríklad aj v ČR, vyplácali priame platby na spomenuté plochy postupne podľa ukončených identifikácií. U nás sa to z rozhodnutia ministerstva nerobí, čo mohlo niektorých prvovýrobcov poškodiť. Buďme teda radi, že nová agrárna politika to bude vyžadovať.

Okrem toho je známy sľub EÚ podporovať ukladanie vzdušného oxidu uhličitého do pôdy, a práve zatrávňovaním sa ho každoročne do jedného hektára uloží viac ako 7 ton. Na to je EÚ ochotná v budúcnosti poskytovať podpory, možno aj oddelene od jestvujúcich platieb. Navyše, stále platí, že ochrana pôdy je prioritou EÚ a zatrávňovanie, najmä erózne ohrozených pôd, je v tejto súvislosti veľmi účinné. Malo by nás mrzieť, že ešte stále orieme takmer 2-tisíc hektárov pôd na svahoch so sklonom nad 12 stupňov. Rád by som tiež ešte podotkol, že s pomocou tohto opatrenia sa môžu začať uhrádzať aj niektoré povinnosti roľníkov vyplývajúce z kalovej, či nitrátovej smernice. Len aby sa na to všetko myslelo pri transponovaní novej agrárnej politiky do nášho poľnohospodárstva.“

S nevôľou sa v radoch našich poľnohospodárov stretla aj otázka stropovania priamych platieb. Myslíte si, že oprávnene?

„Ani stropovanie netreba vnímať úplne negatívne. Týka sa len niekoľkých poľnohospodárskych podnikov, ktoré však určite vedia, ako sa s tým vysporiadať. Toto opatrenie je skôr namierené proti „nákupcom“ pôdy, ktorí ju získavajú na iný účel ako je poľnohospodárstvo. Asi to netreba chápať ako zlý úmysel EÚ trestať našu veľkovýrobu. S podobným opatrením prišla EÚ aj vo vzťahu k malým roľníkom. V tomto prípade by mohli pociťovať krivdu najmä staré členské štáty, kde sa na podpornej politike môžu priživovať aj inak podnikajúce osoby. U nás je tento problém len okrajový. Skôr naopak, značný počet drobných užívateľov pôdy do podporného systému vôbec nevstúpil.“

Aké je teda z vášho pohľadu resumé návrhu novej agrárnej politiky?

„Zverejnené kontúry novej poľnohospodárskej politiky a smerovania agrárnych podpôr nás môžu znepokojovať. Treba však objektívne priznať, že súčasne poskytujú relatívne veľkorysý priestor na prijatie riešení, smerujúcich k lepšiemu fungovaniu nášho poľnohospodárstva. Najväčšou chybou by bolo nezačať s okamžitou prípravou na takú implementáciu už známych opatrení, ktorá nám prinesie jednoduchý a možno aj synergický úžitok na podnikateľskej, či dokonca celoštátnej úrovni. Lebo skúsenosť ukazuje, že obyčajne najviac strácame tým, že nie sme schopní získať ani to, čo sa nám ponúka.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *