Právo na potraviny – jedno nerešpektovaných ľudských práv

Ľudské práva sú jedným zo základných civilizačných tromfov západného sveta, a ich prvé definície pochádzajú ešte z čias vzniku USA a z čias Veľkej Francúzskej Revolúcie. Zo začiatku išlo iba o práva občianske a politické, ako sú sloboda vyznania, sloboda slova, rovnosť pred zákonom a podobne. Po druhej svetovej vojne sa k nim pripojili i práva ekonomické, medzi nimi právo na potravu alebo právo na slušné bývanie.

Malo to svoje opodstatnenie: osoba, ktorá trpí hladom, nezaujíma sa o slobodu slova a podobne. Ekonomické práva sa stáli súčasťou Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, ktorá bola jednomyseľne odhlasovaná 10. decembra 1948 všetkými 64 členskými krajinami. Článok 25 je venovaný právu na potraviny.

Napriek jeho definovaniu na úrovni OSN „právo na potraviny“ dodnes nie je vymožiteľné, a dôkazom toho je najmä strašná realita, že stále viac ako miliarda ľudských bytostí je priamo ohrozená hladom, a  každých 5 sekúnd od hladu zomiera jedno dieťa vo veku do desať rokov!

Táto skutočnosť však nie je natoľko fatálna ako bol hlad vo svete počas tisícročí až zhruba do polovice 20. storočia, keď ľudstvo jednoducho nedokázalo vyrobiť dostatok potravín, aby sa všetci najedli dosýta. Toto už niekoľko desaťročí neplatí, a aj v súčasnosti, keď na svete žije asi 7,3 miliardy obyvateľov, sa podľa FAO vyrobí dosť potravín pre 8 miliárd ľudí.

 

Politický problém

 

Okrem toho, napriek hospodárskej a finančnej kríze je dnes vo svete toľko bohatstva ako nikdy v minulosti. Preto je zrejmé, že v súčasnosti je hlad vo svete najmä politickým problémom.

Politickí lídri už desaťročia nemôžu ignorovať túto škandalóznu realitu a vo svojich prejavoch i niektorými konkrétnymi gestami prichádzajú s iniciatívami, zameranými na jej nápravu. Krátko po vojne bola založená FAO, organizácia, ktorej úlohou je mapovať fenomén a navrhovať systémové riešenia. A zároveň vznikol Svetový potravinový program, ktorého úlohou je prinášať konkrétnu potravinovú pomoc do regiónov, ktoré sú z rôznych dôvodov ohrozené hladom. Možnosti programu sú však obmedzené a až žalostne nestačia na „dopyt“.

Vládcovia tohto sveta už asi 30 rokov prichádzajú s iným receptom: hlásajú, že treba najmä vytvárať podmienky na príchod investícií do chudobných krajín, liberalizovať obchod, odstraňovať bariéry na podnikanie a privatizovať všetko, čo sa dá.

Agropotravinárske komodity sú v rámci tejto logiky považované za tovar ako každý iný, a sú priamo podriadené pravidlám finančného kapitálu. To znamená, že sa z nich vytvárajú „finančné produkty“, s ktorými sa obchoduje, a najmä sa s nimi špekuluje na burze. Celosvetovou referenciou je v tomto prípade burza v Chicagu.

Tak sa stalo, že na riešenie problémov, súvisiacich s nedostupnosťou potravín v niektorých oblastiach sveta, majú inštitúcie ako Svetová obchodná organizácia (WTO), Medzinárodný menový fond (MMF) alebo Svetová banka podstatne viac reálnej právomoci ako FAO.

Ani tieto organizácie, ani vlády bohatých západných krajín právo na potraviny jednoducho neuznávajú. Priama pomoc biednym ľuďom zo strany štátu sa v tomto kontexte považuje za „nesystémovú“ a teda za nežiaducu. Oslobodenie trhových síl z diktatúry štátneho riadenia má viesť k ekonomickému rozmachu a k následnému postupnému zbohatnutiu všetkých.

(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *