Počas návštevy v juhoafrickej provincii Limpopo sme mali možnosť navštíviť viaceré farmy aj hovoriť so zástupcami poľnohospodárskych organizácií, či poľnohospodárskymi novinármi. V tomto článku sa budeme najviac venovať horúcej téme a to Zákonu o vyvlastnení pôdy – je to naozaj také zlé ako to prezentujú politici a médiá? Je to téma, na ktorú sa najprv ostýchate opýtať, boľavá a kontroverzná. Na naše prekvapenie, poľnohospodári odpovedali ochotne a poskytli množstvo informácií. Sami sa k nej stavajú s odstupom a snažia sa zachovať chladnú hlavu.
Opäť to bol Donald Trump, kto opäť spôsobil rozruch. Biela menšina v okolí Kapského mesta bola neoprávnene ohrozovaná rasistickými nadávkami a on sľúbil, že ich prijme ako utečencov a rýchlo ich naturalizuje, tvrdil na jar nevyspytateľný americký prezident. Každý, kto chcel utiecť, bol vítaný. Príčinou Trumpovho hnevu bolo, že juhoafrický prezident Cyril Ramaphosa podpísal zákon, ktorý mal zjednodušiť vyvlastňovanie pôdy. V dôsledku toho USA zmrazili zahraničnú pomoc, ktorá v roku 2024 dosiahla 323 miliónov dolárov. Má však Trump pravdu?
Odkúpenie za primeranú cenu
Ako vždy, pravda leží niekde uprostred. Termín „vyvlastňovanie“ evokuje odobratie pôdy bez náhrady. Nie je to však úplne tak. Pozemková reforma začala už v rokoch 1996-1998, po skončení režimu apartheidu, kde sa začala presadzovať myšlienka o prerozdelení poľnohospodárskej pôdy od bohatej bielej elity smerom k často zúfalo chudobnej čiernej väčšine. Tento proces je trvalo na programe politikov Afrického národného kongresu (ANC) od Nelsona Mandelu až po súčasného prezidenta Ramaphosu. Vláda však vždy vykupovala pozemky od majiteľov za protihodnotu. Myšlienka nemusela byť zlá, avšak jej realizácia vôbec nepomohla cieľu pozdvihnúť životnú úroveň čiernych obyvateľov krajiny.
Mnohé vládne zlyhania
Podľa Deidre Carter, hovorkyne „regionálnej“ poľnohospodárskej komory (Agri Limpopo), až 96% fariem vykúpených na pozemkovú reformu zlyhalo v období medzi rokmi 1996/1998 a 2012. Zdôrazňuje sa, že to nebola chyba čiernych farmárov, ktorí získali pôdu, ale „všetko bolo v rukách našej vtedajšej vlády“. Príčiny týchto zlyhaní boli podľa nej viaceré. Vláda kupovala farmy bez poľnohospodárskeho vybavenia a dávala ich ľuďom bez vzdelania, ktorí nikdy predtým nefarmárčili, očakávajúc, že budú úspešní. Vláde trvale 5, 8 alebo dokonca 10 rokov, kým za farmy zaplatila. Počas tohto obdobia predávajúci farmár nemohol investovať do pôdy, udržiavať ju ani opravovať závlahy, pretože farma bola predaná. Keď ju komunita konečne získala, už nebola v pôvodnom stave. Komunity alebo farmári nedostali vlastnícke listy, ale iba „povolenie na užívanie“, ktoré platí len jeden rok. Často ho dostali so šesťmesačným oneskorením, takže im zostalo len 6 mesiacov platnosti. Okrem toho nemali žiadnu históriu podnikania, žiadne záruky a keďže neboli majiteľmi pôdy, len jej užívateľmi, ani tú nemohli ako záruku použiť. Žiadna banka im teda neposkytla úver na investície do pôdy alebo na nákup techniky. Produktivita týchto fariem je poväčšine na úrovni samozásobenia, prípadne predaja prebytkov na miestnom trhu.
Komerční verzus rozvíjajúci sa
Pomenovanie farmárov ako „bieli“ a „čierni“ aj sami Juhoafričania nahradili pojmami „komerční“ a „rozvíjajúci sa“. Aj keď je pravda, že 90-95% komerčných farmárov sú bieli farmári, ktorí vlastnia tisíce hektárov pôdy a produkujú a spracovávajú obrovskú produkciu, ktorej veľká časť ide na export do celého sveta. Poľnohospodárska komora AgriSA zastupuje približne 15 500 komerčných farmárov. Väčšina zamestnancov komerčných fariem zarába výrazne nad národnou minimálnou mzdou (ktorá je stanovená štátom aktuálne vo výške približne 13 dolárov na deň), pretože tento sektor sa reguluje sám – ak farmár neplatí dobre, jeho zamestnanci odídu ku konkurencii alebo do iných odvetví ako baníctvo.
Rozvíjajúci sa farmári (čierni farmári) sú masívnym sektorom, najmä v chove dobytka a kôz, ktorého majú viac ako komerčný sektor. Plocha, ktorú využívajú, či už formálne alebo neformálne, je vlastne väčšia ako tá, ktorú využívajú komerční farmári. Hoci sú kľúčoví pre neformálny trh a zásobovanie miestnych komunít (napr. pestovanie kapusty na dvoch hektároch pre komunitu), bojujú s nedostatkom podpory, peňazí a technológií.
Komerční farmári si za obdobie po ukončení režimu apartheidu uvedomili, že musia konať sami, pretože už nemajú podporu od vlády, ktorú mali predtým. Veľkým problémom brzdiacim riešenie problémov krajiny podľa nich je, že mnoho poslancov, ministrov a členov exekutívy nemá žiadne vedomosti o poľnohospodárstve alebo vzdelanie na to, čo sami robia a aké to bude mať následky. Zároveň upozorňujú na to, že vláda vlastní viac pôdy než komerční farmári a čierni farmári dohromady a preto sa snažia presadiť, aby vláda začala prevádzať tieto svoje nehnuteľnosti na ľudí, aby sa mohli stať úspešnými a začať produkovať potraviny.
Mýty a dezinformácie, v čí prospech?
Nový zákon o vyvlastnení, ktorý bol podpísaný začiatkom tohto roka nadväzuje na zákon o pozemkovej reforme a tiež neznamená, že pôjde o vyvlastňovanie pôdy bez náhrady. Ako uviedol Theo Boshoff, generálny riaditeľ poľnohospodárskej obchodnej komory Agbiz, je dôležité rozlišovať medzi faktami a mylnými predstavami. Podpísaný zákon o vyvlastnení priniesol určité objasnenie postupov, no zároveň vyvolal otázky, najmä pokiaľ ide o kompenzáciu. Hoci zákon explicitne umožňuje nulovú kompenzáciu (R nil) za určitých okolností, neznamená to, že vyvlastnenie bez náhrady je nevyhnutné. Vždy sa vyžaduje spravodlivá a primeraná kompenzácia, k vyvlastneniu bez náhrady môže dôjsť až po splnení viacerých podmienok. Theo Boshoff varoval pred érou post-pravdy, kde sa dezinformácie o zákone ľahko šíria a môžu poškodiť dôveru investorov: „Pravda je najmenšou podmnožinou všetkých dostupných informácií, preto si jej zistenie vyžaduje najväčšie úsilie,“ citoval G. Ballima, hlavného ekonóma Standard banky.
Johann Kotzé, generálny riaditeľ poľnohospodárskej komory AgriSA, tiež poukázal na to, že šírenie dezinformácií okolo zákona o vyvlastnení negatívne ovplyvnilo investičné prostredie pre juhoafrické poľnohospodárstvo a zároveň najviac živia populistických a extrémistických politikov a bulvárne médiá.
Odchod neplánujú. Práve naopak
Jedným z tých, ktorých by sa to mohlo dotknúť, je Zander Ernst a jeho farma Allesbeste. Jeho rodina, pôvodom z Nemecka, pestuje 630 hektárov avokáda a banánov v subtropickej provincii Limpopo v severovýchodnej Južnej Afrike. Prvé z nich sa úspešne predávajú v Európe. V poslednom čase sa na menej obrábané svahy pridáva aj káva. „Sme presvedčení, že s klimatickými zmenami sa to môže dariť aj tu. A chceme zabrániť tomu, aby niekto povedal, že naša pôda je neproduktívna a mohol by ju prevziať niekto iný.“
Ernst sa, rovnako ako mnoho iných farmárov, venuje charitatívnej práci a prispieva k projektom pomoci v miestnej komunite. Aj toto má dve motivácie: Po prvé, chce niečo dosiahnuť pre ľudí a dediny vo svojej oblasti. „Po druhé, robíme to, aby sme udržali pozitívnu atmosféru na našej farme.“ Chce, aby si nikto nemyslel, že by rodinu mohli po šiestich generáciách vysťahovať z ich rodového majetku. Život na inom kontinente by pre neho bol ťažký, hovorí Ernst. „Máme africkú krv. Chcem, aby tu mohli vyrastať aj moje deti. Nebudem žiadať o azyl od Trumpa.“
Podobne sa vyjadrila aj Deidre Carter: „Moje srdce a duša patria sem. Moje dcéry majú na rodných listoch „čierne“ mená, čo symbolizuje ich spojenie s africkou pôdou. Verím, že aj keď v politike existujú problémy a niektorí ľudia dokážu pred kamerami zmeniť svoju osobnosť, väčšina ľudí, bez ohľadu na rasu tvorí komunitu, pracuje spolu, žije spolu a žije v pokoji. Dobrí aj zlí ľudia sa nájdu v každej rase.“
Do Južnej Afriky a na návštevy fariem sa ešte vrátime.
MALVÍNA GONDOVÁ
