Spoločná poľnohospodárska politika EÚ na roky 2014 – 2020 zásadne ovplyvní budúcnosť nášho agrárneho odvetvia a tak nečudo, že medzi poľnohospodármi ide o tému tém. My sa jej venujeme aj v tomto čísle Roľníckych novín, v ktorom vám prinášame rozhovor s JAROMÍROM MATOUŠKOM, vedúcim oddelenia agrobiznisu UniCredit Bank Slovakia.
Dohoda o budúcej podobe SPP je de facto hotová, ako ju hodnotíte?
„Dohoda má v sebe zabudované viaceré rozpory, globálne, unitárne, regionálne i štrukturálne. Podľa mňa smeruje k podpore málo efektívnych fariem. A pritom analýzy, ktoré predchádzali novej spoločnej politike ukázali, že agrárne odvetvie musí byť maximálne efektívne, aby obstálo v silnej konkurencii a dokázalo odolávať turbulenciám na trhu. Nová SPP podporuje ozelenenie, znižuje reálne využiteľnú poľnohospodársku pôdu a pritom analýzy hovoria o nedostatku pôdy a potravín. Agrárna politika určuje komodity na ktoré možno viazať platby, no neponecháva priestor pre unitárne zámery štátov.
Ako preambulu má zásadu rovnosti a pritom diskriminuje veľké podniky a malým významne nepomáha. A to hlavné – neprekročila pôvodnú doktrínu jednotného usmerňovania podnikania a neakceptuje, že sa nachádzame v inom čase, prostredí i v inej klíme ako keď bola formulovaná. Ani jeden nástroj novej SPP na to nereaguje. Chýba tam napríklad riešenie rizík z klímy, výkyvov cien či prírodných katastrof.
Podstatou problému je štruktúra EÚ, kde to funguje asi takto: Európska komisia niečo navrhne a celá diskusia v Rade Európy alebo v Európskom parlamente sa vedie len v rámci návrhu EK a hovorí sa iba o kozmetických zmenách. K skutočným zmenám nedôjde dovtedy, kým EK bude autonómna.
Chcel by som apelovať na ekonómov v agrárnom biznise, aby začali diskutovať a kreovať model podpôr, ktorý bude reagovať na problematiku vzniku neprimeraných rizík z vývoja klímy, cien a trhov. Treba vytvoriť dlhodobý model financovania rizík. Teda vytvoriť spoločný projekt, ktorý bude pracovať na subsolidárnom princípe vratných a nevratných prostriedkov, úverových schém, poistenia a garancií, a bude naozaj schopný podnikom pomôcť.“
Súhlasíte s tým, že táto dohoda je pre SR prijateľná?
„Dohoda je prijateľná v rámci možností, ktoré naši vyjednávači mali a v medziach vôle veľkých štátov. Objem priamych platieb sa bude zvyšovať a z hľadiska sadzieb na hektár pôdy sa SR bude približovažť ku krajinám EÚ-15. Umožňuje tiež transfer prostriedkov z II. do I. piliera. Nie je až taká striktná z hľadiska stropovania priamych platieb pre veľké podniky. Zostal však zachovaný základný problém SPP - diskriminácia nových členských štátov z hľadiska objemu priamych platieb na hektár pôdy. A tento problém nebude zrejme odstránený ani v cieľovom roku 2020.“
Pristavme sa teraz pri niektorých citlivých bodoch reformy. Začnime otázkou, či je pre nás lepšie prijať stropovanie priamych platieb alebo zavedenie tzv. redistribučných platieb?
„Ak sa bude pri výpočte platieb uplatňovať podmienka odpočtu osobných nákladov a služieb, potom jednoznačne vedie stropovanie platieb. Platby budú totiž dostávať podniky, ktoré zamestnávajú, sú efektívne a trvalo udržateľné. Vykonali sme výpočty na portfóliu našich klientov a ak sa zachová podmienka odpočtu osobných nákladov a služieb, dopad stropovania na veľké podniky bude akceptovateľný.
Zavedenie redistribučných platieb, teda zvýšenej platby na prvých 28 hektárov, je pre SR nelogické a neekonomické riešenie. V zásade môže vyvolať absurdný vývoj. Podnik, ktorý má 2800 hektárov sa môže transformovať na 100 podnikov, čo právne a ekonomicky nie je veľký problém, a každý z nich bude mať nárok na 60-percentné zvýšenie platieb. Pritom rozpočtový balík pre SR je obmedzený a v konečnom dôsledku by to malo opačný efekt – platby by sa znížili práve tým malým. A vytvorenie prekážok pre takýto transfer by bola diskriminácia.“
Za úspech je považovaná možnosť viazania platieb. Ako by sme mali tieto peniaze použiť, aby naozaj priniesli požadovaný efekt?
„Som zástancom viazaných platieb na konkrétne výroby a projekty. Aby za tými peniazmi bolo vidieť produkciu a zamestnanosť. Tieto prostriedky by sa teda mali použiť na podporu špeciálnych výrob, výrob, ktoré si vyžadujú vysoké investičné náklady a sú náročné na prácu. Je teda zrejmé, čo by som preferoval. Podporu výroby zeleniny a ovocia s dobrými trhovými kanálmi. Podporu pestovania cukrovej repy. Podporu ucelených projektov chovu dobytka, vrátane odbytu. Podporu pestovania viniča. V prípade ošípaných a hydiny najmä také projekty a chovy, ktoré sú perspektívne a efektívne, majú požadované parametre a sú trvalo udržateľné. Základnou premisou týchto podpôr by mala byť komplexnosť.“
Poľnohospodárom sa nepozdávajú ekologické platby. Je to podľa vás naozaj taká vážna prekážka, ktorá by obmedzovala roľníkov pri ich podnikaní?
„Je to prekážka, ktorá sa dá s najväčšou pravdepodobnosťou čiastočne podliezť alebo preskočiť. Bude to ale znamenať väčšiu administratívu. To je však obraz skutočného stavu v EÚ. Komisia nevie obhájiť potrebu podpory poľnohospodárstva, tak zavedie absurdný prvok ozelenenia poľnohospodárstva. Na druhej strane tlačí na rozvoj pestovania repky kvôli energetickým záväzkom. Je to absurdná politika.“
Ako hodnotíte povinné platby pre mladých a malých farmárov? Môže to pomôcť priviesť novú krv do odvetvia?
„Samozrejme, že samostatná podpora pre mladých prinesie určitú stabilitu mladým roľníkom a potomkom tých odchádzajúcich. Ale problém je viac štrukturovaný. V SR je veľmi zložité, aby si mladý začínajúci roľník zaobstaral nájom pôdy, nebodaj nakúpil potrebnú výmeru pôdy. Výmera poľnohospodárskej pôdy je daná, ba stále klesá, a súčasní poľnohospodári sa jej dobrovoľne zbavovať nebudú. Musíme teda hovoriť najmä o podpore už existujúcich mladých poľnohospodárov.
Pozícia našej banky je jasná. Mladých poľnohospodárov chceme podporiť, a to nielen financovaním. Preto sa dlhodobo zúčastňujeme podporných projektov, ako sú podpora a sponzorstvo mladých absolventov, konferencií či súťaží. Myslím si, že najlepším riešením by bol komplexný projekt garancií SZRB a financovania bánk na rozvojové projekty mladých roľníkov.“
Vážnou témou je aj možnosť presunu 25 percent prostriedkov medzi II. a I. pilierom. Aké riešenie by bolo pre nás najlepšie?
„Myslím si, že túto možnosť treba hodnotiť z dvoch pohľadov. Z pohľadu legislatívneho a z pohľadu daných parametrov a obmedzení. Teda či je vôbec možné preniesť celých 25% vzhľadom na obmedzenia sadzieb v I. pilieri. Z pohľadu vecného ide o to, že tento transfer možno použiť plošne, a nie výberovo. Na druhej strane ide o priebežné zdroje, ktoré sa spotrebujú v danom období.
Týmto presunom sa výrazne oslabí II. pilier, asi o 80 mil. eur ročne, pritom sa nemôže oslabiť balík na LFA a environment, takže investičný balík bude neprimerane malý. Podľa mňa by sa s tými 25 percentami malo zaobchádzať opatrne. Skôr by to malo byť menej ako 25 percent.“
Nezanedbateľným prvkom je aj PRV, ktorý je v štádiu príprav. Na čo by sme sa mali zamerať v tomto prípade?
„Som presvedčený, že prostriedky z PRV by sa mali použiť najmä na spoločné projekty závlah, spoločné projekty odbytových kanálov a skladovania, spoločné projekty výrobných vertikál a spoločné projekty dodávateľských podnikov. Moje presvedčenie vychádza z toho, že pre prvovýrobcov je najzložitejšie získať primeranú maržu. A získať ju môžu len tak, že po nej siahnu. A siahnuť si po ňu znamená byť silný. A byť silný znamená byť veľký a byť na konci vertikály. Ale platí to aj o projektoch finalizácie malých farmárov, ale s dosahom na miestny trh. Ročné výnosy agrárneho odvetvia predstavujú 1,8 - 2 miliardy eur. Zvýšenie marže na výstupoch o 5% a zniženie nákladov na vstupoch o 5% - čo je reálne - znamená pre poľnohospodárov zvýšenie marže o 200 mil. eur ročne. A tých 200 mil. eur predstavuje čiastku, ktorá by dokázala zabezpečiť stabilitu odvetvia.“
Jedna vec sú zdroje z EÚ a ďalšou zasa prostriedky, ktoré do odvetvia vloží štát. Aj návrh budúcoročného rozpočtu ale naznačuje, že štát sa akoby príliš nechcel v agrosektore angažovať , hoci ho vyhlasuje za svoju prioritu...
„Neočakávam, že by štát teraz významne rozpočtovo podporoval agrárne odvetvie. Navyše, rozpočtové a dlhové záväzky vo vzťahu k EÚ v zásade ani nedovoľujú masívnu unitárnu podporu poľnohospodárstva. Štát má ale k dispozícii aj iné nástroje, pomocou ktorých môže agrárne odvetvie podporovať. V prvom rade je to koncept komplexného rozvoja vidieka, v ktorom musí mať významné miesto aj poľnohospodárstvo. Okrem toho má v rukách celú legislatívu okolo pôdneho fondu, priamych i nepriamych daní, odvodov, garancií štátu; má pozemkový fond a záručnú banku, ktoré sa môžu zapojiť do rozvojových projektov.“
Pripravil: ROMAN LETTRICH
