Od nepamäti je cieľom ochrany rastlín ochrániť porasty pestovaných plodín pred chorobami, škodcami a burinami. Vo všeobecnosti išlo vždy výlučne o zabránenie väčším výpadkom úrody. Tento aspekt zosilnel a dostal sa do popredia aj v čase úsilia o racionalizáciu ochranných zásahov. Veľkých zmien doznali metódy ochrany rastlín - od jednoduchých technických zásahov sa postupne prešlo na použitie chemických prípravkov pri potláčaní škodlivých činiteľov. V súčasnosti sa úsilie výrobcov techniky využívanej pri chemickej ochrane rastlín sústreďuje na cielenú aplikáciu chemických prípravkov do ošetrovaných porastov.
Chemické metódy ochrany rastlín patria medzi tzv. priame spôsoby ochrany rastlín a sú v súčasnosti jednoznačne najviac rozšírené. Spomedzi zaužívaných spôsobov ochrany rastlín sú najúčinnejšie, je pri nich možné dosiahnuť vysokú selektivitu účinku, ale ich nevýhodou, ktorá vychádza zo skutočnosti, že každý chemický prípravok (synteticky vyrobený preparát) je prírode vnútená cudzia látka, a aj keď prípravok nemusí byť sám o sebe toxický pre človeka, zviera alebo rastlinu, môže napriek tomu narušiť nežiaducim spôsobom prirodzený ekosystém, sú považované za výrazne toxické. Mali by sa preto používať len tam, kde je to nevyhnutné, nakoľko majú reziduálne účinky a sú drahé, čo má výrazný vplyv na ekonomiku hospodárenia.
Podľa niektorých literárnych zdrojov sú pri aplikácii chemických prípravkov v súčasnosti stále veľké rezervy. Podľa kvalifikovaného odhadu sa 20 ± 50% spotrebovaných pesticídov používa zbytočne: nezdôvodnene sa zveličuje stupeň napadnutia porastu škodlivým činiteľom, ošetruje sa v nevhodnom čase, nezodpovedajúcim prípravkom, alebo nevyhovujúcou aplikačnou technikou.
S použitím dostupných zdrojov spracoval:
doc. Ing. JOZEF ĎUĎÁK, CSc.
Slovenská poľnohospodárska univerzita, Nitra
Viac v RN č. 31