Mohli by sme začať s podrobnými štatistikami o počte kôz na Slovensku, v Európe a vo svete, následne by sme sa mohli zamerať na jednotlivé plemená kôz, ich produkciu, mohli by sme písať o výnimočnosti kozieho mlieka z dôvodu bielkovín. Potom by sme sa mohli vrátiť k prvým výskumom známeho doktora, ktorý v Poprade nahradzoval materské mlieko práve kozím a zdokumentoval jeho priaznivý vplyv na zdravie novorodencov. Možno práve preto sa významná populácia kôz chovala kedysi práve na východe našej republiky. O kozách a koziaroch možno napísať veľa.
My sa však v krátkosti pozrieme na minulosť, prítomnosť a navrhneme riešenie nielen pre koziarov, ale pre nás, pretože každý človek chce byť zdravý, aj ten, ktorý pije alkohol a fajčí cigarety. Napriek tomu chce byť zdravý a najideálnejšie sa chce v zdraví dožiť vysokého veku.
Chov kôz patrí na Slovensko od nepamäti. Koza, ktorá bola známa ako „krava chudobných“, bola súčasťou mnohých domácich chovov, nebolo dediny, kde by sa nechovali kozy, ktoré sa pásli priviazané o kôl. A predstavte si, že v časoch minulých sa susedia dokázali povadiť o medze, priekopy či obecné pozemky, na ktorých chcel ten-ktorý gazda pásť práve tú svoju kozu. Počas minulého storočia boli kozy významným zdrojom kvalitného mlieka pre obyvateľov, ktorí nemali dostatok finančných prostriedkov na chov kráv. Uživiť kozu bolo jednoduchšie, veď koza si nevyberala, nebolo potrebné dať jej najkvalitnejšie krmivo a predsa dávala liter či dva na jeden pôdoj (asi preto sa celé desaťročia traduje, že koza nepotrebuje nič a predsa musí dávať za laktáciu tisíc litrov). A keď sa porovnala živá hmotnosť kráv a živá hmotnosť kôz k produkcii, kozy z tohto porovnania vychádzali dobre.
Kozám sa u nás „prestalo“ dariť, keď sa po vojne postupne na vidieku menila situácia, ľudia začali pracovať na „družstevnom“. Síce mnohí gazdovia chovali naďalej prasa, sliepky, ale postupne prestávali chovať kravy a kozy. V 70. rokoch, keď sa stavy kôz postupne znižovali v bývalom Československu, vývoj vo vyspelých štátoch bol opačný, kvalitné kozie mlieko bolo obľúbené ako vo svete, tak aj v Európe, pričom významným chovateľom kôz bolo napríklad Francúzsko, vychýrené kvalitnými výrobkami. Kozie mlieko sa vo Francúzsku stalo základom pre výrobu kvalitných syrov rôznych druhov, tie kozie sa považovali za kvalitnejšie nielen na základe chuti, ale aj vône. V tom čase u nás kozy „bojovali“ o prežitie, nehodili sa do koncentrovaných chovov, ich správanie bolo (a je) odlišné od ostatných druhov hospodárskych zvierat, ktoré sa bežne chovali na družstvách.
Koza je skutočne svojím správaním výnimočná, a mali by sme si od nej vziať príklad do života. Ak sa totiž koza rozhodne, že niečo chce, ide za tým hlava-nehlava a vskutku dokáže to, čo si zaumieni. Vytrvale, usilovne a bez zaváhania. Táto črta kôz sa však stáva problémom pri väčších koncentráciách v chovoch. Koza sa inak správa na pastve a inak v maštali. Ide skutočne o jedinečný druh hospodárskych zvierat.
Meniace sa počty kôz
Počty kôz sa na Slovensku postupne znižovali, aj napriek výsledkom výskumov etológov, ktorí sa zamerali na správanie sa kôz či už v maštali alebo v ustajňovacom priestore. No a v 80. rokoch sa koziarstvo dostalo do hľadáčika významného a jedinečného slovenského herca a pedagóga Jozefa Adamoviča, ktorému kozie mlieko, podľa jeho slov, zachránilo život. Stovky kôz sa v tomto čase doviezli na Slovensko z Bulharska a rozbiehal sa chov vo veľkom.
Výborná myšlienka sa však nakoniec nerealizovala podľa prvotných plánov a dovezené kozy sa „rozchytali“, z perfektného podnikateľského zámeru sa nakoniec ustúpilo a okolo kôz a kozieho mlieka sa rozpútala panika z dôvodu výskytu encefalitídy. Aj tieto okolnosti prispeli k tomu, že na prelome tisícročia sa stavy kôz podľa štatistík pohybovali na úrovni len 50-tisíc kusov. Je však potrebné zdôrazniť, že skutočné počty kôz boli otázne. Mnohí z nás, ktorí sme navštevovali chovateľov, vykonávali kontrolu úžitkovosti či organizovali nákupné trhy na plemenné capky a chodili sme na hodnotenie kôz i capov, predpokladali, že skutočné stavy zvierat sú vyššie. Postupne sa však počty kôz skutočne začali znižovať, a tak do roku 2020 bol celkový počet kôz na Slovensku od 35- do 36-tisíc, pričom počet samíc, teda počet kôz matiek bol od 26- do 27-tisíc.
Celý článok Mgr. Ing. JARMILY DUBRAVSKEJ, PhD. je uverejnený v odbornom týždenníku Roľnícke noviny č. 40.
