Chovať ošípané s prirodzenou dĺžkou chvostou je stále výzvou. Riziko zranenia chvosta hryzením je vysoké, a tak väčšina európskych krajín stále používa nepopulárne a zakázané kupírovanie chvostov. Okrem toho, hryzenie chvostov má významný ekonomický a sociálny dopad.
Prečo sa ošípané hryzú? Hryzenie chvostu, uší a iné deštruktívne správania sú symptómy stresu. Už v roku 1955 lekár Hans Selye popísal všeobecnú teóriu stresu, ktorý definoval ako nešpecifickú reakciu tela na akúkoľvek požiadavku a prebieha v 3 fázach: poplašná reakcia – odolnosť – vyčerpanie.
Poplašná reakcia nasleduje bezprostredne po stresore a prasatá buď utečú, ak majú dostatok miesta, alebo ak nie, musia bojovať. Problém nastáva, keď nie sú schopne sa prispôsobiť. Kým sa usadia (adaptujú), niektoré zažijú tretiu fázu - vyčerpanie, kedy dosiahnu „bodu zlomu“. Vtedy je možné pozorovať špecifické správanie, ako je hryzenie chvostov. To ďalej zvýši úroveň stresu pohryznutých ošípaných, čo spôsobí, že budú tiež zažívať vyčerpanie. Z analýzy stresovej reakcie vyplýva, že na ohryzovaní chvostíkov sa podieľajú vonkajšie stresory a vnútorná odolnosť ošípanej voči nim.
Syndróm zápalu a nekrózy
Poškodené chvosty sú obvykle vnímané ako následok hryzenia spôsobeného útokmi iných prasiat. Ale výskumy ukazujú, že nekróza (zápal a chrasty na chvostoch, ušiach a prstoch) môže byť významnou príčinou hryzenia chvostov.
Za identifikáciou a popisom syndrómu zápalu a nekrózy prasiat (SINS) stojí výskum profesora Geralda Reinera a jeho tímu z univerzity v nemeckom Giessene. Práca tímu identifikovala dôležitosť rozvoja zápalu a nekrózy nielen v ušnom a chvostovom tkanive, ale tiež v škárach prasiatok (laminitída). Tieto kombinované aspekty syndrómu sú dôležitými ukazovateľmi nedostatočného manažmentu, ustajnenia a kŕmenia a obvykle sú predvojom ohnísk ohryzovania chvostov.
Viac sa dočítate v príspevku Ing. JAROSLAVA SMITALA, Ph.D. z VÚŹV, v. v. i., Praha - Uhříněves - v odbornom týždenníku č. 7.
