V ostatnom období sa častejšie hovorí o potravinovej sebestačnosti a potravinovej bezpečnosti. Pribúdajú nielen názory, ktoré sa rôznia, ale aj štúdie, ktoré majú istú vypovedaciu hodnotu, avšak chýba im viacero kontextov, bez ktorých vyznievajú pomerne zjednodušene, čím sú nekomplexné.
Názorová rôznorodosť je dobrá, lebo vychádza z rôznych postojov, historických kontextov, ale musí akceptovať aj budúcnosť a špecifiká poľnohospodárstva a potravinárstva, ktoré iné odvetvia národného hospodárstva nemajú a ani nikdy mať nebudú.
Potravinová bezpečnosť v SR je vnímaná na dvoch úrovniach. Prvá je úprava zaobchádzania s potravinami. Zákony vychádzajú vo veľkej miere z právnych predpisov EÚ, pretože je potrebné implikovať úniové normy do prostredia jednotlivých členských štátov, v prípade SR do právneho poriadku SR. Druhou úrovňou vnímania je potravinová sebestačnosť, teda otázka, do akej miery je SR schopná produkovať potraviny, vrátane nápojov zo svojich zdrojov. Teda situácia, keď všetky výrobky sú vyrobené na území celku bez importovaných výrobkov alebo surovín.
Túto otázku treba riešiť najmä z hľadiska bezpečnosti a obrany štátu, pretože môžu nastať situácie: 1. Zablokovanie štátnych hraníc a tým prísunu importovaných potravín. 2. Prírodná katastrofa na území krajiny alebo viacerých krajín, z ktorých potraviny dovážame. 3. Politická nestabilita na území krajiny alebo viacerých krajín, z ktorých potraviny dovážame. 4. Potravinová kríza alebo podvody na území krajiny alebo viacerých krajín, z ktorých potraviny dovážame.
Súčasná najpoužívanejšia definícia bola prvý raz použitá na Svetovom potravinovom summite v roku 1996 a znie: „Potravinová bezpečnosť je zaručená vtedy, ak za všetkých okolností majú všetci ľudia ekonomický, sociálny a fyzický prístup k dostatočnému množstvu bezpečných a výživných potravín ktoré postačujú na pokrytie potrieb ich výživy a stravovacích preferencií tak, aby mohli viesť aktívny a zdravý život".
Viac sa dočítate v odbornom týždenníku Roľnícke noviny č. 48.
