S včelami začal pracovať pred 48 rokmi. Vekom sa blíži k sedemdesiatke, pôvodným povolaním stavebný inžinier, teraz experimentátor, „biela vrana“ slovenského včelárstva, ktorá v praxi testuje, ako včeláriť rentabilne v hlavnom povolaní - včelár - v jednom z najstarších povolaní našich praotcov Slovanov.
Tohtoročná úroda medu na Slovensku bola sotva polovičná, polovica včelstiev na jar padla, a v severných oblastiach Slovenska, hlavne v Žilinskom regióne padali včelstvá počas celého roka. Tie, ktoré nepadli, zachvátil mor a hniloba včelieho plodu a museli sa spáliť i s úľmi.
Keď domáca produkcia klesá, otvára sa priestor dovozom cudzokrajných medov popri tom, ako včelári naznačujú pokles dopytu po mede. Všetko nepriaznivé znaky, napĺňajúce známky krízy odboru, ktorý si vlastnou produkciou nevie ochrániť svoj trh. Aj o týchto témach sme sa rozprávali s včelárom z Dolného Pohronia - Ing. Tiborom JÓKAYOM zo Želiezoviec.
Kedy a ako ste začali s včelárením?
„Začal som zopár rokov pred príchodom klieštika Varroa destruktor na Slovensko z Ukrajiny, ktorého sme niekoľko rokov volali i Varroa Jakobsoni. Bolo to nóvum, zlom, kedy sa včelárenie z viac-menej bezproblémovej činnosti stalo zložitejším, aj keď si to málo uvedomujeme. Áno, bol tu mor a hniloba včelieho plodu, ale ako si na to retrospektívne spomínam, muselo to byť v úľoch riadne zanedbané, aby to prepuklo. Varroázu sme liečili jedine amitrázom za pomoci prípravku Avartin len na jeseň a čakali, či včelstvá prežijú zimu. Za 12 rokov som to dotiahol na 50 produkčných včelstiev, no boli nevyrovnané včelstvá, kde sa často zachraňovalo ich holé prežitie. Čítal som Silného, Čavojského, Veselého a všetky včelárske časopisy z okolitých krajín a čakal, čo príde, čo poradia, usmernia „zhora“, z ústredia SZV, Výskumného ústavu Liptovský Hrádok, dal na rady skúsených, svojho svokra a jeho otca, ktorý bol dlhé roky včelmajstrom včelárskych fariem podniku Štátne lesy.
Dnes môžete čakať - zhora nič nedostanete, každý si musí poradiť sám, aj patent na použitie kyseliny šťaveľovej musel prísť z Argentíny. Keď to teraz hodnotím spätne, robil by som to v dnešných, podstatne zložitejších podmienkach jednoduchšie a ľahšie. Tak v minulosti, ako aj dnes, rozhoduje praktická skúsenosť v aktuálnej praxi. Menia sa detaily, ale posledných 50 rokov i podstatné veci, ktoré si treba uvedomiť a podľa toho konať. Nedá sa prednášať z učebníc. Poriadok rúcajú nové fenomény ako zosilnený tlak vírusov, extrémne horúčavy a suchá v spojitosti so skutočnosťou, že spodné vody sú plné chemikálií i v národných parkoch.
Širšia skúsenosť, lebo z pohľadu do plodísk niekoľkých desiatok včelstiev nemôžeme vyvodzovať hodnoverné závery. Stovka a viac včelstiev, to je ročne vyše tisíc zásahov do plodísk. To už dáva fortieľ, odvahu zovšeobecňovať výsledky pozorovaní. Klieštika nemáme čo monitorovať. Musíme konať preventívne, aby sme zabezpečili stálu istotu, že včelstvo nie je pod tlakom patogenity - dnes spôsobenej hlavne varroázou a vírusmi. Ak je náš predpoklad, že začiatkom augusta máme v úli menej ako 200 - 300 jedincov klieštika, máme nábeh na dobré zazimovanie včelstva.“
V čom sa líšili podmienky včelárenia pred 20 rokmi a dneškom? Zmenilo sa správanie včelstiev?
„Pred 20 rokmi to boli neonikotinoidy v systémových pesticídoch aplikované cez moridlá osív, ktorým sme pripisovali negatívne vplyvy ako oslabovanie, stagnáciu a spády včelstiev. Samozrejme, zostáva to v subjektívnej rovine. Dnes nikto presne nezistí, čo zabíja včelstvá. Boli to a aj sú celé skupiny negatív, patogénov, stretov nešťastných náhod, ktoré v kumulovanej forme oslabujú a ničia včelstvá. A po regiónoch, v závislosti od konkrétnej včelej pastvy, to môže byť iné. Hranica medzi úspešnou znáškou, začiatkom úpadku včelstva a jeho koncom je veľmi krehká. Včelstvo s rekordným výnosom môže do dvoch mesiacov skončiť. K zložitosti situácie si pridávame i my včelári, keď tlačíme do úľov varroa chémiu, ktorej vedľajšie účinky často prevyšujú ich prínosy...
Celý rozhovor nájdete v odbornom týždenníku Roľnícke noviny.
