Profesionálny včelár Tibor VARGAPÁL pôsobí na východnom Slovensku, v južnej časti Zemplína. Spolu s manželkou, synom a nevestou vyrába prvotriedne medy a včelie produkty, s ktorými už niekoľko rokov úspešne boduje na najprestížnejšej svetovej včelárskej výstave Apimondia. Na konte má - ako jediná farma na svete - vyše 50 medailí. Cesta tejto rodinnej včelej farmy však nebola vždy jednoduchá...
rn hovorili
Aké boli Vaše začiatky? Kedy a prečo ste sa začali venovať chovu včiel?
„Včelárim od detstva. Vyrastal som na gazdovskom dvore. Môj dedo choval kravy, ošípané, zajace, sliepky, kačice, holuby, včely, pestoval zeleninu a ovocie. Navyše bol agronóm. Od útleho detstva nás spolu s bratom zaúčal do poľnohospodárskych prác. Veľmi prirodzene sme si zvykli starať sa o zvieratá, pole, stromy. Včely neboli výnimkou.“
Kedy ste sa rozhodli, že sa včelárstvu budete venovať na profesionálnej úrovni?
„Podnikal som na burzách, robil finančné a technické analýzy. Avšak partner sa rozhodol, že už nebude so mnou podnikať a ja som prišiel o prácu a peniaze. Mal som 40 rokov a na východe v tom čase práca nebola. A tak som nemal na výber. Z koníčka sa stala práca. Nakúpil som včely za posledné peniaze a začal včeláriť. Po čase som zistil, že to, čo som sa naučil od deda, netvorí ani jedno percento potrebných znalostí. Včelársky profesionálny svet je veľmi zložitý. Nemal som z čoho živiť rodinu, a tak to na začiatku bolo veľmi stresové. Ale našťastie, v tom roku bolo medu dosť a tak som mohol nielen finančne udržať rodinu, ale aj niečo investovať. Bolo to v roku 2002.“
Predstavte čitateľom Vašu včeliu farmu podrobnejšie.
„Farma sa nachádza na južnom Zemplíne, v dedinke Hraň. Máme približne 200 včelstiev, s ktorými kočujeme. To nám umožňuje získavať jednodruhové medy. K dispozícii máme 10 - 15 druhov medu, ale aj ďalšie včelie produkty - propolis, peľ, pergu, materskú kašičku, voskové sviečky, medové darčeky. Syn robí aj medovinu. Klasickú, ale aj skvelú višňovú. Vyrába ju pridávaním višňovej šťavy, nie pomocou ochucovadiel. Za medoviny získava medaily na svetových súťažiach. Najskôr som pracoval na farme ja a pomáhala mi manželka popri svojej práci. Teraz už manželka pracuje na plný úväzok na farme. Syn sa vrátil po siedmych rokoch z Anglicka a pridal sa k nám. V jeseni sa oženil, takže už sme štyria.“
Ako si delíte prácu?
„Ja pracujem pri včelách. Manželka pomáha pri vyberaní rámikov z úľa pri medobraní a potom vytáča med v medárni. Keď je veľa práce pri včelách, tak pomáha syn. Okrem toho robí medovinu a snaží sa čo najviac zautomatizovať ťažkú prácu pri včelách (je strojársky konštruktér). Nevesta pomáha pri plnení medov.“
So včelami pravidelne kočujete. Ako také kočovanie vyzerá v praxi?
„Na jar sme na zimných stanovištiach v Hrani, lebo je tam dostatok pastvy pre včely. Kvitnú liesky, vŕby, trnky, čerešne vtáčie, ovocné stromy a repka. Keď sa prekrýva kvitnutie repky a agátu, začíname kočovať, aby sme mali čistý agát. Cez deň na stanovišti včiel vyberieme med z repky. Asi hodinu a pol pred zotmením ideme kočovať. Úle na paletách zviažeme a pomocou mechanickej ruky naložíme na nákladné auto. Včely prenesieme do Košíc. Zaparkujeme okolo jedenástej večer a doma prenocujeme. O štvrtej ráno pokračujeme do cieľovej lokality na agát alebo lipu či medovicu. Keď sa vrátime, na ďalšom stanovišti vyberieme med od včiel a večer znova kočujeme. Bežne v sezóne pracujeme 16 hodín denne. Keď kočujeme, tak aj 20 hodín denne. Kočovanie ja najťažšia práca včelára. A riziková, lebo sa môže stať veľa zlých vecí.“
Celý rozhovor nájdete v odbornom týždenníku Roľnícke noviny č. 28.
