Prostredie chovu začal človek cieľavedome tvoriť už pri počiatkoch domestifikácie zvierat. Dovtedy voľne žijúce zvieratá uzatváral do priestoru, kde ich choval. Chovateľské prostredie sa vyvíja už tisícročia.
Postupne sa zväčšoval rozdiel medzi prirodzeným prostredím divo žijúcej zveri a prostredím chovu domestikovaných zvierat. Človek zabezpečoval zvieratám napĺňanie ich potrieb (krmivo, voda, ochranu pred nepriazňou počasia), ale vyžadoval od nich zlepšenie ich vlastností (produkcia, plodnosť a pod.). Takto ovplyvňoval nároky zvierat na chovateľské prostredie a zmenil ich do dnešnej podoby nárokov vysokoúžitkových zvierat. Musel však pritom v tvorenom chovateľskom prostredí vyhovieť geneticky zakódovaným požiadavkám zvierat, ktoré sa počas celej domestifikácie nezmenili. I keď nie vždy sa mu to podarilo.
Divo žijúce zvieratá sa stretávajú s faktormi prostredia, na ktoré majú geneticky zakódované reakcie. Reagujú bez zaťaženia nervového systému, tak povediac automaticky. Reakcie sa nevyvíjajú na základe skúseností. Domestikované, t. j. hospodárske zvieratá majú síce reakcie na viaceré faktory prostredia tiež geneticky zakódované, avšak s tým súvisiace nároky majú zabezpečené chovateľom (krmivo, voda, ochrana). Pri maštaľnom chove však vzniká celý rad nových faktorov, na ktoré sa reakcia vyvíja skúsenosťou a zvieratá na ne dokážu reagovať až po určitom čase. Okrem toho, šľachtením na potreby človeka, hospodárske zvieratá strácali prirodzenú odolnosť voči niektorým zmenám v prostredí. Niektoré odchýlky od optimálneho stavu preto pociťujú ako záťaž.
Viac sa dočítate v ROĽNÍCKYCH NOVINÁCH č. 30.
