Je jednoznačné, že zlaté časy nášho včelárstva sú už dávno za nami.
Spomínam si na rozprávanie svojho deda, ako malé šesťročné chlapča, o včelárení svojho otca v oblasti Dolného Požitavia v 30. rokoch minulého storočia. Ako sa spolu radili (škoda, že som sa ho nespýtal - aké mali problémy), spolu kočovali, pomáhali si, rešpektovali sa. Česť a úcta včelárskeho fachu bola na prvom mieste.
Časy sa však (v ľudskom rozmere) rýchlo menia. Nie je to už krajina voňajúca medom a mliekom, ale krajina voňajúca agrochémiou, a od roku 1930 nás delí ani nie sto rokov plynutia času. Čo to je v porovnaní s 50 až 100 miliónmi rokov, ktoré včela v radosti a pohode prežila bez nás? I v medziľudských vzťahoch, vnútrospoločenskej kultúre nášho odboru to nie je inak. Veci sa prikrášľujú, veľa sa zavádza a jednoznačné je, že ak sa besnenie agrogigantov s chemizáciou chlebového odvetvia bude ďalej stupňovať, roky ktoré zažívame, sú pokročilým štádiom Sodomy a Gomory našej včely, nášho včelárstva. Kríza v oblasti materiálnych hodnôt nastupuje vždy až po kríze hodnôt morálnych, etických. Ako keby sme nemali koho a čo za vzor... Kultúra včelieho spoločenstva - včelej kolónie srší neskutočnou energiou etiky a morálky spočívajúcej v bezbrehom rešpektovaní zákonitosti prírody, prirodzeného vývoja, platných a nemenných i pre ľudské spoločenstvo. A je to len spoločenstvo hmyzu (koná geneticky, nemá slobodnú vôľu, logické myslenie.) Odviazali sme sa od týchto hodnôt a vzďaľujeme sa im. Návrat je síce možný, ale už teraz je to na hrane...
V poslednej desiatke rokov prežíva naše včelárstvo veľké zmeny. Žiaľ, všetky sú negatívne. Začínajú sa silne prejavovať následky širokého použitia systémových pesticídov v našom poľnohospodárstve (cca od roku 1998). Nejde len o neonikotinoidy vo forme moridiel osív, ale všetkej systémovej agrochémie.
Celý článok je uverejnený v ROĽNÍCKYCH NOVINÁCH č. 2.
