Výška jačmeňa je daná odrodou, avšak výška porastu je silno ovplyvnená termínom výsevu a ďalšími rastovými podmienkami, pričom porasty jarného jačmeňa sú zhruba o 10 –20 cm nižšie v porovnaní s jačmeňom ozimným. V rozhodujúcej miere je výška jačmeňa určená dĺžkou piatich posledných internódií - súčasné odrody jačmeňa jarného zvyčajne viac článkov stebla ani nemajú. Dĺžka internódií smerom nahor sa postupne predlžuje a najdlhšie je to posledné, ktoré rastie aj najrýchlejšie. V južných, teplejších oblastiach je rast rýchlejší, a preto jačmeň môže byť zhruba o 8 –10 cm vyšší ako v severnejších oblastiach. Vo fenofáze, keď sa plne rozvinie vlajkový list, dosahuje jačmeň cez 1/2 svojej konečnej výšky, po vymetaní klasu sa výška porastu zvyšuje už len veľmi málo. Vysoký porast je náchylnejší na poľahnutie, ktorým sa zvyšujú straty na množstve aj kvalite úrody zrna aj slamy. Výška porastu jačmeňa sa preto reguluje veľmi citlivým prístupom k použitiu N hnojív, ako aj veľmi citlivým prístupom k použitiu rastových regulátorov, prípadne aj agrotechnicky.
Aj dávnejšie štúdie preukázali, že morfologické znaky stebla nemajú pre stanovenie odolnosti voči poliehaniu až taký význam ako anatomická stavba stebla - t.j. druh, sila a vnútorné usporiadanie pletív steny článkov a kolienok. Avšak stále platí, že pri rovnakej výške sú odolnejšie steblá s vyšším počtom kolienok a kratšími článkami. Z hľadiska stavby pletív sú odolnejšie voči poliehaniu odrody, ktoré sa vyznačujú prítomnosťou čím tenšej parenchymatickej vrstvy, keď pevnejšie vystužené cievne zväzky s časom aj drevnatejúcim sklerenchýmom sú hrubšie a bližšie v povrchovej vrstve pokožky. V kolienkach sa cievne zväzky križujú, čím sa pevnosť stebla zvyšuje - čo platí aj o priečnej prepážke v ich strede. K určitým znakom, ktoré poukazujú na riziko poľahnutia patrí hustota klasu - čím je klas hustejší a pevnejší, tým pevnejším a stabilnejším steblom sa zvyčajne vyznačuje. Z hľadiska rastu, pevnosť stebla znižuje najmä rýchlejšie predlžovanie stebla - často dôsledkom nedostatku svetla, k čomu dochádza hlavne v prehustenom poraste. Dostatok svetla je obzvlášť dôležitý v období na začiatku tvorby stebla, keď sa tvoria dva spodné články stebla, ktoré sú neskôr najviac namáhané. Preto v rámci bránenia a valcovania, agronomicky dvoch krajných riešení prehustených a nevyrovnaných porastov, sa v minulosti často cielilo aj zvýšenie odolnosti proti poliehaniu.
Príčiny poľahnutia
K poľahnutiu jačmeňa môže dôjsťaj v dôsledku narušenia zakoreňujúcej funkcie koreňov, avšak k poľahnutiu jačmeňa častejšie dochádza v dôsledku straty stability stebla - práve k tomu je jačmeň náchylnejší tiež vďaka vychyľovaniu ťažiskovej osi voči vertikále stebla pri háčkovaní klasu. Straty na úrode a jej kvalite sú v priamoúmernom vzťahu k miere poľahnutia porastu - pri poľahnutí 30 – 60 % rastlín, vrátane naklonených o 45°, straty na úrode zrna intenzívneho porastu s potenciálom 8 t/ha sa odhadujú na 1,2 – 2,6 t/ha. Sladovnícku kvalitu zrna poľahnutých porastov znehodnocuje časté prerastanie zrna, zvýšený výskyt plesní a iných ochorení, vrátane hnednutia špičiek, mykotoxíny, atď.
Viac sa dočítate v Roľníckych novinách.
