Merané náhlivým tlkotom uplynulého času. Čo nám priniesol? Niekomu hýrivé farby na paletu, inému farbu šerosvitu. Ale z jedných i druhých obrazov hľadí na nás život tak, ako šiel.
I tieto slová slovenskej poetky rezonovali na IV. Celoštátnom stretnutí veterinárnych lekárov - seniorov vo veku nad 70 rokov, ktoré sa uskutočnilo začiatkom októbra 2017 v budove Inštitútu pre vzdelávanie veterinárnych lekárov v Košiciach.
Skupina viac ako 150 starších, konvenčne oblečených a úsporne sa pohybujúcich bielovlasých pánov upútala pozornosť okoloidúcich. A začul som, ako sa dve študentky tohto odboru začudovane pýtali: „Čo tu robia títo pitralonoví dedkovia?“
Úcty je akosi poriedko
Nuž, nebol to až také pohoršujúce, veď na našu adresu som počul i horšie poznámky. Napríklad: „Čo chcete vy, dôchodcovia, veď ste nerobili nič , iba ste budovali socializmus!“
A tu sa už žiada reagovať, lebo mesiac október sa deklaruje ako Mesiac úcty k starším. Ale tej úcty je akosi poriedko.
Tak, ako som verejne reagoval tam, tak to urobím i na stránkach tohto periodika, lebo som sa presvedčil, že i v tomto výnimočnom kolektíve veterinárnych lekárov – seniorov má svojich verných čitateľov. Poskytnem našim rovesníkom zopár argumentov.
Tým kritizujúcim, politicky aktuálnym mladým pánom o bezvýznamnosti nás, tzv. socialistických dôchodcov, pripomeniem, že aj oni bezplatne vyštudovali v školách, ktoré im vybudovali títo dnes ošomraní penzisti; a aj ich deti navštevujú „naše“ jasle, škôlky a školy, ale aj svojich rodičov odložili do nami vybudovaných sociálnych zariadení a liečia sa v tzv. socialistických špičkových zdravotných zariadeniach s honosným názvom fakultné nemocnice.
Aj oni možno pracujú a zarábajú v tých fabrikách, ktorých základy sme vtedy kládli, napríklad vo VSŽ, v automobilkách BAZ a TAZ, ale aj v Jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice, ktorá už desiatky rokov vyrába elektrickú energiu, kým tú novšiu, v Mochovciach, súčasníci nedokážu už po desiatky rokov ani len dokončiť...
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
