Na nedávnej konferencii SPPK v Bratislave sa odborná agrárna verejnosť dozvedela o pozíciách Slovenskej republiky pri tvorbe novej Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ po roku 2020. Kto však očakával viac a presnejších informácií, ten musel byť sklamaný. Tie sú zatiaľ v nedohľadne.
Opakuje sa starý známy rituál, navlas podobný tomu, ktorý sa konal aj pred aktuálnym rozpočtovým obdobím. Európska komisia zadefinuje ciele. Niektoré z nich, ako to už býva zvykom, sú navzájom protichodné.
Poľnohospodárstvo EÚ chce byť konkurencieschopné vo svete, chce vytvárať pracovné príležitosti, chce byť dostatočne „zelené“...
Tieto ciele sa obalia množstvom zaužívaných fráz. Len na ilustráciu uvediem časť z nich, tak ako odzneli na vyššie spomenutej konferencii z úst zástupcov Európskej komisie a Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru.
Množstvo zaužívaných fráz
„Spoločná poľnohospodárska politika a jej rozpočet by mali byť modernizované“, „musíme mať podporu verejnosti“, „zohľadniť by sa mal každý jeden štát“, „musíme si povedať, že Európa je tu pre Európanov“, „budúci plán musí mať merateľné výsledky a menšiu byrokratickú záťaž“, „musíme správne financovať systém“.
Celkom dobré, čo poviete?
Avšak tešiť sa môžeme len z mála. Z toho, že aspoň doma zatiaľ vieme, čo chceme a čo potrebujeme. A z toho, že odmietame stropovanie, že žiadame viac zdrojov na podporu citlivých komodít. Dúfajme, že s našimi stanoviskami vydržíme až do konca.
Lebo ani to nebude jednoduché. Ak sa nepresadí naša pozícia, potom Slovenská republika príde o veľa peňazí. Úplne zbytočne. A nezmyselne. Najmä v prípade stropovania priamych platieb.
Vedúci zastúpenia Európskej komisie (EK) v Slovenskej republike Ladislav Miko sa touto otázkou zaoberal. Uviedol, že pre EK je otázkou, že u nás 20 percent z podnikov dostáva 80 percent podpôr. Ja si dovolím pána L. Mika opraviť. To nie je otázka, to je štatistický výsledok. A štatistika je vždy odpoveď. Rovnaká, ako keď štatistika povie, že 97 percent mlieka na Slovensku vyrábajú podniky, ktoré patria do skupiny vyššie spomenutých 20 percent.
Otázkou je, koľko z týchto podnikov zostane pri výrobe mlieka, ak sa im už aj tak nízke podpory oproti konkurenčným podnikom v okolitých štátoch znížia. Takúto otázku by si mal položiť nielen pán L. Miko, ale aj celá EK.
Verím, že si ju kladú aj čelní predstavitelia nášho rezortu. Lebo my, chovatelia, si ju kladieme. Lebo my chceme - a na tomto mieste odpoviem jednou z predchádzajúcich fráz - „aby bol správne financovaný systém“!
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
