O nelichotivej situácii v slovenskom potravinárstve sa už popísalo veľa. Každý rok si kladieme otázku, či sme už dosiahli dno. Dosiahli sme teda ono pomyselné dno? Na túto a ďalšie otázky dnes odpovedá JUDr. JANA VENHARTOVÁ, riaditeľka Potravinárskej komory Slovenska (PKS).
Napriek tomu, že Slovensko má výhodnú polohu v strede východnej Európy a aj relatívne priaznivé podmienky, v hrubej potravinárskej produkcii sme na chvoste krajín Európskej únie. Kde robíme chybu?
„Tento problém má viacej aspektov. V prvom rade ide o politiku štátu a jeho priority ohľadom spracovateľského priemyslu. Potravinársky priemysel je v rámci Európskej únie najväčším spracovateľským odvetvím, väčším ako automobilový priemysel, a zároveň je jedným z najvýznamnejších zamestnávateľov. Takáto situácia je aj vo vyše polovici štátov Európskej únie. Slovensko je automobilová veľmoc, ktorá všetok záujem nasmerovala na získanie veľkých investícií v automobilovom priemysle, pričom nebralo ohľad na potrebu diverzifikácie priemyslu. Veľké výrobné závody sústreďujú potrebu pracovnej sily len na určitú oblasť, pričom závislosť hrubého domáceho produktu od jedného odvetvia môže v prípade recesie vážne ohroziť celú slovenskú ekonomiku. Táto politika nás priviedla do stavu, kedy máme veľké rozdiely v rámci jednotlivých okresov v miere nezamestnanosti; náš vidiek pomaly starne a vyľudňuje sa, a priemysel hlási nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, ktorú musí riešiť zahraničnými pracovníkmi. Pritom potraviny sú každodennou potrebou úplne všetkých obyvateľov Slovenska, a potravinársky priemysel je ten, ktorý má spolu s poľnohospodárstvom potenciál priniesť okrem potravinovej sebestačnosti aj rozvoj a zamestnanosť do všetkých regiónov. Napriek tomu sa neteší veľkému záujmu zo strany štátu, veď napríklad v roku 2017 nebol potravinárskemu podniku poskytnutý ani jeden investičný stimul.“
Jednou z príčin súčasného neradostného stavu je aj to, že náš štát nemá ohľadne potravinárstva zmysluplnú a realistickú víziu. Prečo ju potrebujeme?
„Víziu potrebuje náš štát ako takú, čo sa týka smerovania ekonomiky, kultúry, zdravotníctva, školstva, a samozrejme, aj poľnohospodárstva a potravinárstva. Vízia musí byť nadčasová, a preto by nemala byť zamieňaná s programovým vyhlásením vlády. Pokiaľ budeme robiť každé štyri roky zásadné zmeny bez jasnej vízie toho, kam sa chceme dostať, potom budeme len prešľapovať na mieste a nebudeme sa posúvať ďalej.“
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
