Hovorí sa, že dvadsať rokov zodpovedá jednému generačnému cyklu. Za dvadsať rokov sa toho môže udiať naozaj dosť, a to aj v našej poľnohospodárskej prvovýrobe. Píše sa rok 2019, a v hlavách si premietame, čo všetko sa stalo pred dvadsiatimi rokmi, teda v roku 1999. Bol to nesmierne zaujímavý rok; nedá sa naň zabudnúť.
Na jeho začiatku sme odkupovali základné stádo a mladý dobytok, dojnice a jalovičky - od poľnohospodárskeho podniku, ktorému komerčná banka pre zlé ekonomické výsledky odmietla prolongovať úver.
Keďže banka mala na zvieratá zriadené záložné právo, na výber boli len dve možnosti. Buď sa nájde iný chovateľ, ktorý bude ochotný odkúpiť zvieratá a prevziať úver, alebo zvieratá skončia u mäsiarov.
Hoci šlo o geneticky veľmi kvalitný chov a chovateľsky o chov s dobrou výživou a s kvalitnou zootechnickou starostlivosťou, naše rozhodnutie odkúpiť ho sa nerodilo ľahko. Úroková sadzba za prevádzkový úver bola vtedy 24,3percenta! Dnes sa zdá až neuveriteľné, že sme takúto úverovú zmluvu vtedy podpísali. A že sme také vysoké úroky dokázali splatiť.
Skúsenosť, na ktorú sa asi zabudlo
Na konci roka 1999 nás starosta obce, na hranici ktorej sme hospodárili, prišiel poprosiť, aby sme im pomohli zachrániť to, čo ešte z ich poľnohospodárskeho družstva zostalo. Celý majetok už predtým rozpredala neslávne známa firma Bankrot, a starosta hľadal niekoho, kto by strážil dvor. Aby aj budovy do poslednej tehly nerozobrali okolití „nájazdníci“.
Požiadal nás, aby sme si od vlastníkov prenajali pozemky, a aby sme začali v katastri obce hospodáriť. Vlastníci pôdy túžili po prvýkrát vidieť nájomné, a obec chcela konečne inkasovať dane.
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
