V sektore poľnohospodárstva, lesníctva, potravinárstva a vodného hospodárstva je priestor pre veľké množstvo inovácií z rôznych oblastí. Ponúkajú sa technické riešenia pre pestovanie plodín, šľachtenie, zootechniku, biologické a technologické postupy, ochranu prírody, ekonomické, digitálne, organizačné aj výrobkové inovácie.
Významným cieľom inovácií v agropotravinárskom sektore je transformácia výrobných a spracovateľských technológií na úspornejšiu spotrebu neobnoviteľných energetických a materiálových vstupov. V súčasnosti je potrebné vytvárať aj vhodné podmienky na vyššiu schopnosť krajiny zadržiavať vodu, lepšie chrániť a efektívne využívať vodné zdroje a závlahy, obmedzovať eróziu pôdy . S tým súvisí vytváranie podmienok pre tvorbu, udržovanie a ochranu ekologickej kvality a estetiky slovenskej krajiny, rozvoj a stabilizáciu osídlenia vidieka, zlepšovanie ekonomických a sociálnych podmienok života pôdohospodárov a vidieckeho obyvateľstva. Technologický vývoj výrobných prostriedkov a digitalizácia umožňujú tiež veľké pokroky v rámci efektívneho využívania zdrojov na podporu poľnohospodárstva šetrného k životnému prostrediu. V ekonomickej oblasti je všeobecným trendom dnešnej doby zvyšovanie efektivity vykonávaných prác pri znižovaní vynakladaných nákladov. Najvýraznejší a najviac viditeľný je vývoj inovácií a inovačných technológií v oblasti ponuky a prevádzkovania poľnohospodárskej techniky. Hlavné inovačné trendy v konštrukcii poľnohospodárskej mechanizácie smerujú najmä k zvyšovaniu výkonnosti, kvality práce a jej kontroly, k znižovaniu energetickej náročnosti pracovných operácií a zvýrazňujú ochranu životného prostredia vrátane pracovného prostredia obsluhy. Stroje pre prácu na poliach a v lesoch sú vybavované stále dokonalejšími monitorovacími a riadiacimi systémami. Nie sú tak celkom závislé na obsluhe, ale mnohé operácie sú čiastočne automatizované a vyhodnocované pre ďalšie použitie v technologickom procese, alebo v ekonomickom hodnotení.
Systémy rastlinnej výroby smerujú k dodržiavaniu zásad udržateľnej poľnohospodárskej praxe a dobrého hospodárenia s pôdou s ohľadom na ekosystémy. Perspektívnym riešením sa javia poľnohospodársko-lesnícke systémy, kde je zámerne kombinované pestovanie jednoročných plodín so stromami. Agrolesníctvo sa zakladá skôr na citlivých prístupoch ku konkrétnej lokalite, ako z pevne daných režimov výsadby. Cieľom je minimalizovať súperenie v rámci druhu aj medzi druhmi jednotlivých plodín, ale zachovať efektívne výživové cykly, vrátane zadržiavania dusíka. Túto úlohu zabezpečuje výsadba stromov z čeľade bôbovité. Dôležitým prvkom agrolesníckych systémov je nielen diverzifikácia rastlinného krytu, ale aj poľnohospodárskych činností. Lesoorné systémy, založené na spojenom pestovaní jednoročných plodín s výsadbou kríkov a stromov, boli v Európe pôvodne tradične rozšírené. Intenzifikáciou a špecializáciou rastlinnej výroby však tieto tradičné systémy nespĺňali ekonomické požiadavky rýchleho zisku a preto ustúpili. V súčasnosti s potrebou ochrany a udržania úrodnosti pôdy naberajú znovu na význame.
Z pohľadu efektívnej organizácie výroby predstavujú zmiešané hospodárske systémy dlhodobo tradičný spôsob hospodárenia v podmienkach mierneho pásma. Správne koordinovaná rastlinná a živočíšna výroba je ekonomicky a energeticky najuzavretejším systémom hospodárenia.. V týchto zmiešaných systémoch si hospodár dopestuje väčšinu krmovín a krmív sám a odpady so živočíšnej výroby použije na udržanie organickej hmoty a živín v pôde. Hnoj je teda používaný pre zvýšenie produkcie rastlinnej výroby, zatiaľ čo krmoviny, zvyšky plodín a vedľajšie produkty na kŕmenie hospodárskych zvierat. Tento spôsob je z hľadiska kolobehu hmoty a energie vo výrobnom území najefektívnejší a najodolnejší voči vonkajším ekonomickým vplyvom. Zmiešané hospodárstvo bolo po stovky rokov základom poľnohospodárstva. Celosvetovo tvoria okolo polovice celkovej poľnohospodárskej pôdy práve zmiešané hospodárske systémy. Kombinácia rastlinnej a živočíšnej výroby pomáha zamestnať a nasýtiť mnoho ľudí a je aj agroekologicky najprijateľnejšia alternatíva pre životné prostredie.
Presné poľnohospodárstvo
Presné poľnohospodárstvo je vzhľadom k relatívne vysokým investičným nákladom a znalostným požiadavkám trochu náročnejšie. Zámerom je zefektívniť využívanie vstupov a znížiť náklady spojené s výrobou jednotlivých komodít. Pre úspešné vykonávanie pracovných postupov presného poľnohospodárstva je dôležité nielen poznať variabilitu vlastností na pozemkoch, ale ich aj priestorovo lokalizovať. Cieľom je, aby pracovné postupy boli vykonané na potrebnom mieste. Presné poľnohospodárstvo sa zaoberá skúmaním heterogenity pozemku. Kľúčové je získanie maximálneho množstva informácií o pozemku. Zmeny jednotlivých vlastností v rámci pozemku je možné zistiť hustou sieťou vzorkovania. Používajú sa aj nepriame metódy, ktoré získavajú dáta o pôdnej heterogenite bezdotykovo špeciálnymi prístrojmi počas pohybu súprav po pozemku. Na základnú identifikáciu parcely (presná poloha lokality, plocha, obvod) sa využívajú prenosné prístroje Globálneho navigačného systému. Tieto geodetické údaje sú následne pri mapovaní variability spájané s konkrétnymi vlastnosťami pozemku (pôdne charakteristiky, chemické vlastnosti pôdy). Aby získané hodnoty bolo možné správne priradiť k danému miestu na pozemku, je nutné k nim priradiť dáta o polohe z GPS prijímača a následne sú vytvárané špecializované aplikačné mapy (napr. podľa zásoby živín v jednotlivých častiach pozemku). Na takejto mape sa vyznačia oblasti s nízkym alebo vysokým obsahom živín a aplikačná technika potom podľa informácií z týchto máp vložených do riadiaceho systému stroja dodá do pôdy potrebné množstvo hnojiva na konkrétne miesto. Podobným spôsobom sa stanovuje aplikačné mapa pre použitie prostriedkov na ochranu rastlín (hlavne herbicídov).
Častým javom nerovnomernosti vykonania jednotlivých agrotechnických zásahov pri klasickom pohybe techniky po poli je prekrývanie záberov.
Prof. Dr. Ing. Richard Pospišil
Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre
Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny.
