Bude nová technológia nutná ako celok, alebo postačia len menšie vylepšenia? Koľko času máme na prispôsobenie sa novým podmienkam?
Lepšie pre nás by bolo pokračovať po starom. Beztak máme dosť problémov, ktoré v celej šírke v špičke sezóny ledva zvládame.A práve to rozhodujúce sa musí zvládať v období špičky - v mesiacoch máj - jún, kedy sa v jadre rozhoduje o podstate - o úspešnosti produkcie a dobrého zdravotného stavu včelstiev na budúce zazimovanie.
V tomto roku sa k tomu pridala ďalšia „hodená rukavica“ - silné vlny sucha a horúčav v rozmeroch, na ktoré nie sme zvyknutí. Je ťažké zvládnuť už aj 32 ºC v tieni, oblečený v kombinéze a kukle čo len desiatku včelstiev. Pri ekonomických počtoch včelstiev to včelár potrebuje - zvládať fyzickú a psychickú záťaž aj 8 až 10 hodín denne. Pred piatimi rokmi, kedy tento extrém prvýkrát nastúpil jednou dvojtýždňovou vlnou (august 2021) je to z roka na rok horšie. Nikto nečakal, že po roku 2025, kedy boli prejavy sucha miernejšie, príde kritický rok 2026. Jeho dopady na zimovanie včelstiev (v celej šírke) nám ešte nie sú známe.
Dá sa však očakávať veľký rozdiel oproti vlaňajšku, kedy sa zazimovali ideálne silné včelstvá. Je potrebné konfrontovať, porovnávať, kedy nám včelstvá zazimuje sama príroda a kedy k tomu môžeme prispieť i my včelári. Hoci len v malej miere. Vo svojich úvahách vychádzam vždy z platformy ekonomicky rentabilných počtov včelstiev (50 až 100 popri zamestnaní, a minimálne 200 v trvalom zamestnaneckom pomere včelár). Len efektívna technológia, metodika pre tieto počty môže zabezpečiť akú-takú perspektívu pre pokračovanie odboru v dnešných sťažených ekonomických pomeroch a v zdravotných podmienkach života včelstiev. Tlačiť teraz odbor do malosti znamená ochudobniť ho o skúsenosti širokej praxe. Jedine tieto môžu odbor posúvať dopredu.
Na výzvy sa má odpovedať
V posledných desiatich rokoch je tých „hodených rukavíc“ slovenskému včelárstvu až príliš. V oblasti zdravotného stavu včelstiev, neštandardných „móresov“ v snahách pri výmene generácií v odbore, ktoré klasické hodnoty dobrých mravov, ale ani včelárskej odbornosti nemajú za nič. Vo vzduchu cítiť jedine záujem, snahu predať svoj drobný med a nebrať ohľad na nič. Zrejme veriac vo víziu, že to bude takto pokračovať do nekonečna. Ak to máme pomenovať vecne, je to skôr ekonomika živorenia až biedy, keď núdza nastoľuje potrebu gazdovania „z rúk do úst“, ako životaschopné hospodárenie odboru, ktorý má svoju vážnosť, sebaúctu či profesionálnu hrdosť.
Správne reagujúci na výzvy doby - na tlak dovozu lacných a falšovaných zahraničných medov, domáce rozmiešavanie a ďalšie excesy, ktoré boli v minulosti neznámym pojmom. Pomaly, ale isto spejeme do stavu, keď konštatovanie „ukradnutý odbor“ bude pravdou. Dokedy nám bude postačovať predaj z dvora, ktorý už i teraz - pri ďalších obmedzených objemoch letného medu pre sucho a horúčavy viazne?
Môžeme si zakladať iba na subjektoch, ktoré prežijú, zreformujú si svoju prax na sťažené podmienky. Aby slovenské včelárstvo naďalej plnilo svoju celospoločenskú funkciu, národohospodársky
prínos v krajinotvorbe - funkcie, na ktoré dnes málokto myslí, lebo do „skutočne úzkych“ sme sa ešte nedostali. Zásadne si to neželám. Spejeme k tomu, že udržať včelstvá je stále ťažšie. Nemali by sme sa uchyľovať k marketingovým úletom vytrhnutých z klasiky včelárenia: ospevovania čara a krás včelieho úľa - ako sú úľový vzduch, apidomčeky, trúdie mlieko, včelárske záučné chodníky, apiterapia, namiesto produkcie, zdravej ekonomiky činnosti a vydobytia si stratených pozícií na domácom trhu. Je to všetko pekné, poézia, ktorá ide i bez práce. Nech to je. Podstatná je produkcia včelstva, ktorá včelára a odbor živí, zakladá jeho existenciu a budúcnosť.
Že aké sú prínosy z toho, že včely nad nami vôbec lietajú a robia si svoju prácu? O to by sa mali starať tí najpovolanejší, zodpovedný za odbor. Vo finančnom vyjadrení sú to veľmi vysoké čísla, podstatne vyššie ako ročná hodnota včelích produktov. A pred sebou by to mali mať aspoň tí, ktorí na víziu odboru dozerajú. Málokto si to do hĺbky uvedomuje, že jedno včelstvo dáva prírode a spoločnosti ročne dve- až tritisíc eur. A bude to dovtedy takto, kým nepríde k najhoršiemu. Nebude ovocia (nielen pre sucho) a príroda začne chradnúť. Med je z tohto pohľadu vedľajším produktom, a i bez neho by sme sa vedeli zaobísť. Všetko vážne súvislosti, na ktoré by sa malo pri zakladaní reálnej vízie slovenského včelárstva v jadre prihliadať.
Viac sa dočítate v príspevku Ing. Tibora Jókaya, profesionálneho včelára zo Želiezoviec - v odbornom týždenníku Roľnícke noviny č. 47.
