Poľnohospodárstvo v EÚ-15, ale aj vo svete, „stojí“ na rodinných farmách. Na Slovensku to síce tak nie je, ale v poslednom období sa aj u nás táto problematika dostáva do popredia. O význame rodinných fariem pre rozvoj poľnohospodárstva i života na vidieku sme hovorili s Marietou OKENKOVOU, stálou predstaviteľkou SR pri Organizácii Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) a Svetového potravinového programu (WFP).
Od minulého roku zastupujete SR vo FAO. Ako táto vaša pozícia súvisí s problematikou rodinných fariem?
„Od novembra 2012 som v rámci FAO členom Medzinárodného riadiaceho výboru pre oslavy Medzinárodného roku rodinných fariem, ktorý pripadá na rok 2014. Vo výbore zastupujem, spolu s predstaviteľom Francúzska, európsky región. Celkovo pritom ide o 49 krajín. V kandidatúre za člena tohto výboru som videla príležitosť, ako prispieť k zvýšeniu povedomia o problematike rodinných fariem na Slovensku, ale aj šancu podporiť výmenu názorov, informácií a skúseností, ako aj vyzdvihnúť úlohu rodiny pri rozvoji poľnohospodárstva a vidieka. Počas decembra 2012 a januára 2013 som oslovila mnoho ľudí na Slovensku s myšlienkou vytvorenia Národného výboru osláv, čo sa nakoniec pretavilo do prvého zasadnutia tohto výboru v marci 2013 na pôde MPaRV SR.“
U nás sa model rodinných fariem stále príliš nerozšíril. V čom je podľa vás hlavný problém?
„Hlavný problém treba vidieť v historickom vývoji. Na Slovensku sme v 50-tych rokoch prešli kolektivizáciou a následne, za tých niekoľko desiatok rokov, sa stratili rodinné väzby a tradície, ktoré sú kľúčové pre zachovanie rodinných fariem. V Európe majú niektoré farmy aj viac ako 100-ročnú tradíciu. V únii sme výnimka, pretože väčšina fariem v EÚ je malých, veď ich priemerná výmera dosahuje iba 14 hektárov.“
Čo sa dá spraviť preto, aby sa tento druh podnikania na pôde rozrástol aj u nás?
„Treba stavať na tom, čo už je vybudované, snažiť sa zveľadiť jestvujúce rodinné a malé farmy, poukázať na úspešné príklady a najmä dať šancu mladým ľuďom. Nie nadarmo sa hovorí, že mládež je naša budúcnosť. Treba však u nej rozvíjať vzťah k prírode a k obrábaniu pôdy. A musíme začať už pri výchove a vzdelávaní detí. Súbežne pokračovať vytváraním adekvátnych nástrojov, ktoré by motivovali a lákali mladých ľudí zakladať nové farmy alebo preberať existujúce. V tomto kontexte sú veľkou výzvou najmä torzá po bývalých družstvách na okrajoch mnohých našich dedín.
Viac sa dočítate v 38. čísle Roľníckych novín
