S minulým rokom môže väčšina poľnohospodárov vysloviť spokojnosť, najmä ak ho bude porovnávať s rokom 2010, no napriek tomu by sa roľníci nemali uspokojiť. Lebo ako v nasledujúcom rozhovore tvrdí Jozef URMINSKÝ, predseda PPD Prašice – Jacovce (okres Topoľčany), stále ten výsledok nie je adekvátny potrebám racionálneho hospodárenia slovenského poľnohospodára.
Minulý rok bol pre naše poľnohospodárstvo po stratovom roku 2010 konečne úspešný. Vďaka čomu?
„Uplynulý rok bol pre slovenské poľnohospodárstvo ziskový a predpokladám, že oveľa lepší ako roky predchádzajúce. Komplexne možno povedať, že podnikateľsky to bol úspešný rok. V rozhodujúcej miere sa pod to podpísali stabilné klimatické podmienky, intenzita produkcie a u väčšiny komodít rastlinnej výroby i primeraná cenotvorba. A to, teda stabilnosť trhových podmienok, je pre roľníka rozhodujúce. Poľnohospodár vytvára hodnoty pod holým nebom, pričom klímu, ale často i divokosť trhu, nedokáže ovplyvniť. To potom spôsobuje nenahraditeľné škody v celej spoločnosti.“
Napriek tomu, že minulý rok bol pre agrárne odvetvie úspešný, v tomto smere výrazne zaostávame napríklad aj za susednou ČR, kde vlaňajšok ukončili so ziskom okolo 15 miliárd korún. V čom vidíte hlavné príčiny nášho zaostávania?
„V roku 1990 slovenské poľnohospodárstvo vytvorilo kladný hospodársky výsledok +69 mil. eur, v roku 2008 asi +55 mil. eur, v roku 2010 sme vykázali stratu -45 mil. eur a vlani sa odvetvie vrátilo k zisku, ten by podľa prvých odhadov mal dosiahnuť 100 až 150 mil. eur. České poľnohospodárstvo by pritom malo za minulý rok vykázať zisk okolo 600 mil. eur. Hoci by mal byť rok 2011 úspešnejší ako roky 2008 a 2010, stále ten výsledok nie je adekvátny potrebám racionálneho hospodárenia slovenského poľnohospodára. Nie je predsa mysliteľné, aby úspešní agropodnikatelia pôsobiaci v SR vykazovali na jedného aktívneho pracovníka zisk na úrovni 8-tisíc eur, keď v EÚ-15 je to až 30-tisíc eur. Nemôže byť racionálne, ak náš roľník dostal v roku 2011 za kilogram surového kravského mlieka 0,335 eura pri tuku 4 % a obchodný reťazec predával mlieko s obsahom tuku 0,5 % za 0,6 eura. Nech niekto preskúma nárast obchodnej a spracovateľskej marže v porovnaní s rokmi 2010 a 2011. Je diametrálne rozdielna; +35, respektíve -6 percent. Cena mlieka u prvovýrobcu vzrástla indexovo asi o 11 percent. Cena rozhodujúcich hnojív pritom vzrástla medziročne o 16 - 31 percent. To jednoznačne potvrdzuje fakt, že hospodárnosť nášho agrárneho odvetvia je poddimenzovaná (v rovine vstupov a výstupov) na úrovni 150 až 200 miliónov eur ročne, a to práve na úkor poľnohospodárov.
Navyše, slovenský roľník nemá adekvátne zastúpenie v rozhodovacom konaní. Je outsiderom. Ani podporné prostriedky nie sú z politického a národohospodárskeho hľadiska chápané ako intenzifikačný faktor, znamenajúci dlhodobý a systémový rozvoj poľnohospodárstva a vidieka. Práve to sú hlavné príčiny nášho zaostávania. Okrem toho, adekvátne nereagujeme na súčasný a predpokladaný vývoj na západ od nás. Ukazuje sa, že v EÚ-15 je súčasná úroveň produkcie dostačujúca a nepredpokladá sa jej zvyšovanie. Primeraná dôchodkovosť roľníka sa tam rieši priamymi platbami a národnou pomocou, ktoré sú oproti nám vyššie asi o 40 percent. Náš roľník preto často nemá iné východisko iba maximálne reagovať na ponuku trhu a tomu prispôsobiť i intenzitu. To znamená, že sa stávame čistými exportérmi agrárnych komodít a importérmi hotových tovarov, teda pridanej hodnoty. A to si za ostatných 20 rokov nik zo zodpovedných národohospodárov nechce uvedomiť. V konečnom dôsledku je to na škodu všetkých občanov, keďže kvôli tomu ročne prichádzame o stovky miliónov eur.“
U nás sa veľa hovorí najmä o priamych platbách, ale menej o peniazoch zo štrukturálnych fondov. Cez ne k nám prichádza nemalý objem financií, no ich využitie nie je práve najlepšie...
„Využitie štrukturálnych fondov ide ruka v ruke s priamymi platbami. Úroveň priamych platieb, pokiaľ sa uplatňujú v celom svete, treba chápať ako nástroj na vytvorenie rovnosti podmienok podnikania. Štrukturálne fondy sú nadstavba. To znamená, že prioritou musí byť, aby tieto prostriedky mali maximálny efekt a boli cielené, prípadne celoplošne zamerané. Od toho sa potom musia odvíjať faktické kroky. Napríklad predajcovia techniky už dlhšiu dobu hovoria, že by bolo žiaduce prehodnotiť systém priznávania podpôr na nákup strojov a technológii. Doterajší systém totiž spôsobuje nezdravú kampaňovitosť pri jej nákupe a často i neefektívnosť pri stanovovaní priorít zo strany kupujúceho. Závery však treba prijať až na základe serióznych ekonomických analýz o doterajšom prínose dotácii na zlepšenie ekonomiky poľnohospodára.“
Mnohé zmeny o ktorých ste hovorili sa nedajú spraviť bez politikov. Tí však dlhodobo nejavia o agrárne odvetvie záujem. Čo treba spraviť, aby aj v tomto smere došlo k zmene?
„Máte pravdu, ekonomika nemôže byť bez politiky. Nemyslím si však, že iba poľnohospodárski odborníci vedia riešiť problémy poľnohospodárov a vidieka. Otázkou však je, prečo politici nejavia záujem o agrárne odvetvie. Asi je chyba aj v nás, že nedokážeme politikom zhromaždiť dostatok argumentov a najmä ich nedokážeme včas a systémovo použiť bez nejakých úzkych skupinových záujmov. My jednoducho musíme politikom ekonomicky dokázať, že poľnohospodárstvo to nie je len 65-tisíc roľníkov, ale že to je súbor ďalších faktorov, ktoré ovplyvňuje práca poľnohospodára a bez ktorých nie je možné racionálne fungovanie štátu. Podľa mňa, v štáte to funguje ako na regionálnej úrovni. Tam, kde je úzka a obojstranne výhodná spolupráca roľníka so samosprávou, tam nie sú problémy. Ale tam, kde to tak nie je, sú vzťahy na ostrí noža.“
