Vladimír Kočárik sedí na troch stoličkách

Ak sa vyberiete na návštevu k súkromne hospodáriacemu roľníkovi, tak by ste očakávali, že ho nájdete na dvore či v traktore. Pojem roľník sa totiž asi každému spája výlučne s prácou pri zvieratách a na poli. Akoby sme zabúdali, že aktivity roľníka môžu byť nasmerované do viacerých, často aj odlišných činností.

Jedným z takýchto príkladov, na Slovensku však naozaj výnimočným, a možno aj jediným, je Vladimír Kočárik z Radošoviec v okrese Skalica. Okrem toho, že obhospodaruje 155 hektárov ornej pôdy a už štyri roky stojí aj na čele Združenia vlastníkov pôdy a agropodnikateľov Slovenska, od decembra minulého roku je tiež starostom obce Radošovce.
Pri našej návšteve u Vladimíra Kočárika nás ako prvé zaujímalo, či je vôbec možné zladiť prácu súkromného roľníka s funkciou starostu obce, ktorá číta takmer 1900 duší. „Po prvom roku v kresle starostu môžem povedať, že zatiaľ sa to zvládnuť dá. Samozrejme, že som musel pristúpiť k niektorým krokom, ktoré ma odbremenili čoby súkromného roľníka. V prvom rade som v tomto roku zrušil chov ošípaných a na jeseň som nezasial ani repku. Vzdal som sa teda činností, ktoré sú náročné na čas a na prácu. Okrem toho, viac sa musím spoliehať i na využívanie služieb,“ konštatuje V. Kočárik.

Starosta či roľník?

A prečo sa vlastne pustil do boja o starostovské kreslo? „V obci dlhšiu dobu vládla nespokojnosť s mojim predchodcom, no keď malo prísť na lámanie chleba, nikto sa akosi nemal k činu. Nakoniec sme sa istá skupina obyvateľov dali dokopy a súhlasil som, že s ich podporou sa pokúsim vo voľbách uspieť. A ako vidno, podarilo sa. Bolo nás šesť kandidátov, pričom z 966 platných hlasov som získal 503,“ vracia sa radošovský starosta viac než rok dozadu.
Po prvom roku si starostovanie pochvaľuje a vraví, že situácia v obci sa upokojila. „V prvom roku sme sa zamerali predovšetkým na riešenie problémov s obecným majetkom, aby nedošlo k jeho znehodnoteniu. Zrekonštruovali sme napríklad hasičskú zbrojnicu a momentálne vymieňame okná na škole a škôlke. Podarilo sa nám získať aj nejaké prostriedky zo štrukturálnych fondov, takže čo - to už po nás vidno,“ hovorí V. Kočárik.
Ďalšia naša otázka smerovala k tomu, či pre neho teraz nebude výhodou, že ako starosta si nezvýši daň z pôdy? „Myslím si, že to u nás teraz nehrozí, a to bez ohľadu na to, kto by bol starostom. V podstate na celom Slovensku platí, že ak budú samosprávy zvyšovať dane z nehnuteľností, tak skôr v intraviláne než v extraviláne,“ hovorí V. Kočárik.

Na pôdu nezanevrel

Napriek tomu, že momentálne viac času venuje riadeniu obce než traktora, hovorili sme najmä o poľnohospodárstve. Vladimír Kočárik sa podnikaniu na pôde venuje už od roku 1994, pričom na súčasného 155-hektárového roľníka sa prepracoval z troch hektárov, na ktorých začínal s pestovaním zemiakov a zeleniny.
„S pestovaním zeleniny som skončil potom, ako zavreli konzerváreň v Moravskom Jáne, kde som dodával rozhodujúcu časť produkcie. Zemiaky som pestoval ešte pred dvoma rokmi, ale ďalej to už nešlo. Výrazne sa totiž zmenila situácia na trhu. Odberatelia teraz chcú, aby ste im dodávali zemiaky postupne po celý rok, a na to sú už potrebné sklady a technológie. Ide teda i finančne náročné investície na ktoré som si netrúfal. Navyše, mal som veľké problémy s pracovnou silou. A ako som už spomenul, vypustil som zo svojho programu i ošípané. Mával som tak okolo 50 výkrmových ošípaných, ktoré som dodával jednak na bitúnok, ale aj predával na drobno ľuďom, ktorí si potom robili domáce zabíjačky. Ošípané síce v konečnom dôsledku neboli stratové, ale padli za obeť starostovaniu. Pri tejto funkcii by som na ne jednoducho nemal čas,“ vysvetľuje V. Kočárik.
Momentálne sa jeho výrobný program zúžil na pestovanie pšenice, jačmeňa a kukurice. Je si však vedomí toho, že točiť len tieto tri plodiny by nebolo dobré, a preto na budúci rok zaradí do osevného postupu i nejakú medziplodinu.

Danielí raj

Pokiaľ ide o tohtoročné úrody, aj V. Kočárik hovorí, že počasie bolo k pestovateľom priaznivo naklonené. Jeho však o lepšiu úrodu pripravil niekto iný, a to danielia zver. „V našom chotári sú daniele premnožené, pretože už dva roky sa tu nestrieľalo pre nezhody ohľadom prenájmu poľovného revíru. Daniele tu majú teda doslova raj. Žiaľ, spôsobujú veľké škody na poľnohospodárskych plodinách. V období od marca do augusta sa pravidelne na 50-hektárovej parcele pásavalo zhruba 50-kusové stádo danielov. Mňa v tomto roku, ale už i vlani, pripravili o 15- až 20-tisíc eur. O náhradu škody som síce požiadal, no nemá mi ju kto zaplatiť,“ posťažoval si V. Kočárik.
Na čo si však v tomto roku rozhodne sťažovať nemôže, to sú ceny rastlinných komodít. „Úrodu som za naozaj slušné ceny predal hneď po zbere do Poľnonákupu v Senici, s ktorým spolupracujem už niekoľko rokov, a to nielen pri predaji úrody, ale aj nákupe hnojív či chémie. Naše vzťahy možno označiť za nadštandardné,“ pochvaľuje si V. Kočárik.
Práve výborné dodávateľsko - odberateľské vzťahy, pravdaže aj dobré úrody, prispeli k tomu, že v posledných rokoch sa V. Kočárikovi podarilo výrazne obnoviť strojový park. „Za posledných 4 - 5 rokov som do techniky investoval 200-tisíc eur. Kúpil som dva traktory, sejačku, podmietač a kyprič. Väčšinu z toho som kupoval za vlastné či úverové zdroje. Len na nákup 195-koňového traktora som využil aj zdroje zo štrukturálnych fondov,“ hovorí V. Kočárik.

Investície

A prečo sa rozhodol práve pre takéto investície? „Možno by sa zdalo, že 200-koňový traktor je zbytočný luxus, ale v dôsledku klimatickej zmeny sa čoraz výraznejšie zužujú agrotechnické termíny, a tak potrebujem výkonnú techniku, aby som v krátkom čase dokázal na požadovanej úrovni urobiť potrebné operácie.“
Ako V. Kočárik ďalej uviedol, zmena klímy sa prejavuje najmä tým, že sa predlžujú periódy sucha, po ktorých prichádzajú krátke prívalové dažde. „V našom chotári prevládajú ťažké pôdy, a ako vravievam, dá sa tu orať len tri dni v roku, pretože buď je moc sucho, alebo príliš mokro. Práve preto som pred časom upustil od klasickej orby a kúpil hĺbkový kyprič, s ktorým sa dá kypriť až do 60-centimetrovej hĺbky.“
Aj v Radošovciach pritom túto jeseň ukázalo počasie svoju odvrátenú tvár, keď tam nepršalo prakticky tri mesiace. „Aj ja sa musím pridať k mnohým ďalším poľnohospodárom a povedať, že takú suchú jeseň ako v tomto roku som ešte nezažil. Pšenice, ktoré som stihol zasiať do polovice septembra a mohli teda ešte využiť vlahu z letných dažďov, sú vzídené a čiastočne i odnožené, ale tie, ktoré som sial neskôr, sú vývojovo pozadu. Zatiaľ však nemám dôvod si zúfať. Horšie by to už bolo, keby po suchej jeseni prišli v zime holomrazy,“ dodáva na záver V. Kočárik s tým, že verí, že príroda po dlhom suchu porastom dožičí aj vlahu v podobe hrubej zimnej periny.