Ľudia, ktorí viac či menej pravidelne prechádzajú po ceste vinúcej sa pod úbočím Malých Karpát zo strany Záhoria, mohli v okolí Plaveckého Podhradia v posledných rokoch zaregistrovať zmeny v poľnohospodárskej krajine. Tam, kde kedysi rástlo obilie, sú dnes lúky a pasienky.
. „Keď som pred vyše pätnástimi rokmi do Plaveckého Podhradia prišiel, tak sme z celkovo obhospodarovanej výmery 5 400 hektárov mali až 4 430 hektárov ornej pôdy, teda 83 percent. Dnes, keď obhospodarujeme takmer 8 400 hektárov poľnohospodárskej pôdy, predstavuje orná pôda len niečo vyše 50 percent,“ hovorí o najdôležitejšej zmene v hospodárení spoločnosti Agropartner Plavecké Podhradie, jej generálny riaditeľ Vladimír Chovan.
A čo stálo za touto zmenou? Ako vysvetľuje V. Chovan, vyžiadali si to viaceré okolnosti: „U nás, na Záhorí, nie je veľa kvalitných pôd. Takže tie plochy, z ktorých sa kedysi, takpovediac nasilu, stala orná pôda, sme opätovne zatrávnili. Nemá predsa význam pestovať obilie niekde, kde na to nie sú predpoklady.“
Rozširujúcu sa výmeru trvalých trávnych porastov sa v Plaveckom Podhradí rozhodli využiť na chov mäsového dobytka v ekologickom režime. Momentálne majú v stáde asi 250 dojčiacich kráv, ale ako hovorí V. Chovan, ich počet by chceli ešte o pár stoviek zvýšiť: „Veď lúk a pasienkov máme dostatok, pričom postupne zatrávňujeme či obnovujeme aj ďalšie nevyužívané plochy.“
Prechod na ekológiu si však v prípade Agropartneru vyžiadal aj iné, organizačné zmeny. V súčasnosti sa tak Agropartner „skladá z troch samostatných subjektov. Spoločnosť Agropartner Plavecké sa venuje klasickej rastlinnej výrobe a biovýrobe hovädzieho mäsa, Pernecká agrárna spoločnosť v Perneku má pod palcom ekologickú rastlinnú výrobu a spoločnosť EuroGen Plavecké Podhradie sa zasa špecializuje na výrobu mlieka.
Chov HD
Jedna vec je dobytok nachovať a druhá, často oveľa ťažšia, patrične ho speňažiť. V Plaveckom Podhradí však vedia ako na to. „Máme vlastnú rozrábku a v budúcnosti by sme chceli postaviť aj malý bitúnok. To znamená, že plánujeme celú produkciu hovädzieho mäsa spracovať a realizovať vo vlastnej réžii – prostredníctvom priameho predaja spotrebiteľovi a cez vlastné stravovacie zariadenia. Chcel by som dosiahnuť, aby sa do Plaveckého Podhradia chodilo na pravý slovenský steak, asi ako sa do Slovenského Grobu chodí na husacinu,“ konštatuje V. Chovan.
Hoci s chovom mäsového dobytka v podstate ešte len začínajú a zatiaľ dochovali do plánovanej 600 – 650 kilogramovej jatočnej zrelosti len prvých pár býčkov, ich skúsenosti s priamym predajom sú pozitívne. „Po porciovanom mäse z týchto prvých býčkov sa len tak zaprášilo. O odbyt sme teda núdzu nemali. Skôr naopak, predali by sme aj oveľa viac. A čo je podstatné, týmto spôsobom sme na jednom zvierati zarobili asi o 150 eur viac, ako keby sme ich predali „klasickým“ spôsobom na bitúnok či obchodníkovi s dobytkom. Dobré skúsenosti máme aj s predajom mlieka cez mliečne automaty. Priamy predaj spotrebiteľovi môže byť podľa mňa pre poľnohospodárov veľkou príležitosťou. Len ma mrzí, že teraz musíme začínať odznova, keďže sme tieto aktivity v minulosti nezmyselne utlmovali,“ konštatuje V. Chovan.
Diverzifikácia
Zároveň však V. Chovan priznáva, že vybudovanie celého systému priameho predaja mäsa si ešte vyžiada čas i nemalé investície. V tých ich brzdí napríklad aj to, že patria do Bratislavského kraja a ten je vylúčený z čerpania eurofondov určených na diverzifikáciu poľnohospodárskych činností. „Samozrejme, že hostí sem chceme prilákať aj na iné aktivity. Ubytovanie, relax, jazdu na koníkoch či v koči im dokážeme ponúknuť už dnes. Teraz robíme napríklad na tom, aby sme opätovne sfunkčnili viac než päť rokov nevyužívanú železničnú trať medzi Plaveckým Podhradím a Plaveckým Mikulášom, na ktorej by premávala drezina,“ hovorí o najbližších zámeroch V. Chovan.
Nezabudne však pripomenúť, že všetky tieto aktivity sú pre nich len doplnkom ku klasickej poľnohospodárskej prvovýrobe. Aj v ich prípade hrá pritom prím rastlinná výroba, ktorej podiel na celkových tržbách podniku predstavuje 55 percent.
Počasie im žičilo
„V tomto roku nám počasie prialo, možno povedať, že pršalo vtedy, keď sme potrebovali, a tak môžeme byť s úrodou spokojní. Ozimná pšenica nám sypala v priemere päť ton z hektára a jarný jačmeň 5,2 tony. V prípade repky sme zaznamenali dokonca pre náš podnik rekordnú úrodu 4,02 tony z hektára. A keďže rekordná bola aj jej cena, naozaj sa nemôžeme sťažovať,“ konštatuje generálny riaditeľ Agropartneru.
Agropartner patrí medzi tých pár posledných podnikov, ktoré sa ešte stále venujú pestovaniu nášho druhého chleba. Zemiaky pestujú približne na výmere 48 hektárov. Aj ich úroda je v tomto roku slušná – mala by sa pohybovať na úrovni 50 ton z hektára. „Horšie je to už s ich cenou, ktorá sa po minuloročnom rekordnom raste znížila len na úroveň výrobných nákladov. Výrobu, spracovanie i skladovanie zemiakov však máme zvládnutú na špičkovej úrovni, predaj zasa realizujeme prostredníctvom odbytového združenia, takže dúfam, že na zemiakoch nakoniec neprerobíme ani pri súčasných nízkych nákupných cenách,“ konštatuje V. Chovan.
Produkcia mlieka
Agropartner už dlhodobo patrí medzi našich najlepších prvovýrobcov mlieka. V súčasnosti chovajú v dvoch strediskách 680 dojníc holsteinského plemena, pričom ročne predajú 8 085 kilogramov mlieka na jednu dojnicu. Nedávna mliečna kríza, z ktorej sa chovatelia dodnes nespamätali, však zasiahla aj ich. Výsledkom bol pokles stavov dojníc, ale najmä reštrukturalizácia chovu.
„Ten astronomický prepad nákupných cien mlieka sme vydržali len vďaka tomu, že sme predávali vysokoteľné jalovice do Ruska. To nás doslova zachránilo. A keďže v Rusku boli s našimi zvieratami spokojní, a samozrejme aj my s ponúkanými cenami, v predaji jalovíc pokračujeme dodnes. Odberatelia pritom ponúkajú aj päťročné zmluvy. Samozrejme, že ak nechceme znižovať stavy dojníc, a to teraz nechceme, tak jalovice môžeme predávať len vďaka tomu, že máme nízke percento brakácie. A to je zasa výsledok vysoko odbornej a kvalitnej práce našich ľudí. Okrem toho, v záujme zvýšiť ponuku jalovíc sme začali realizovať insemináciu sexovaným semenom. Vďaka tomu sa rodia kravám v podstate len jalovičky – z desiatich narodených teliatok je až deväť jalovičiek. Uvidíme, ako sa nám tento nový prístup k plemenitbe osvedčí,“ hovorí V. Chovan.
Dá sa teda povedať, že mliečna kríza otvorila Agropartneru nové obzory. A to platí aj v prípade predaja mlieka. To už dva a pol roka predávajú cez nákupcu mlieka do zahraničia za zahraničné ceny, čiže za oveľa výhodnejších podmienok než je realita na domácom trhu. „V októbri predávame mlieko po 34 centov za kilogram, kým v okolí Bratislavy sa nákupná cena pohybuje v súčasnosti na úrovni 30,8 centu. Pri dennej dodávke okolo 15-tisíc litrov mlieka ide o nezanedbateľnú sumu. Pred tými dva a pol rokmi sme síce začínali s cenou na úrovni 25 – 27 centov, ale aj to bolo viac ako na Slovensku. Okrem toho, za celý ten čas ako predávame mlieko do zahraničia, nevieme čo je neštandard,“ pochvaľuje si V. Chovan.
Investície
Živočíšna výroba je momentálne centrom ich pozornosti aj z hľadiska investícií. V rámci Programu rozvoja vidieka realizujú 18-miliónovú investíciu zameranú na rekonštrukciu ustajňovacích objektov a vybudovanie hnojnej koncovky, ako aj do nákupu novej techniky. Tú treba totiž obnovovať stále, hoci – či skôr práve preto – že Agopartner patrí medzi podniky, ktoré sú veľmi dobre vybavené modernou technikou. A nečudo, veď len za posledných päť – šesť rokov preinvestovali vyše 15 miliónov eur.
Neinvestujú však iba do strojov, technológií či zvierat, ale aj do 1udí. „Veľmi dobre vieme, že ak chceme napredovať, potrebujeme na to hlavne ľudí. A to ľudí, ktorí nielen vedia, ale aj chcú robiť a neustále sa i učiť. Myslím si, že sa nám to pomerne darí. Teší ma aj to, že máme medzi sebou aj dostatok mladých ľudí,“ konštatuje V. Chovan.
Upozorňuje však ešte na jeden fakt. „Či chceme alebo nie, poľnohospodárska výroba na Slovensku klesá, kým podiel dotácií na pridanej hodnote stúpa. Jednoducho, dotácie v čoraz väčšej miere nahrádzajú tržby z poľnohospodárskej činnosti,“ dodáva Vladimír Chovan.
