Ruská Poruba, táto rusínska obec s 270 obyvateľmi, bola dlhé roky mimo záujmu vrchnosti. Pri kreovaní okresov v minulosti si ju zakaždým podávali ako horúci zemiak.
Obec Ruská Poruba leží v údolí potoka Sitnička, pod kopcom Lipovica. Od okresného mesta Humenné i od Medzilaboriec je vzdialená takmer 60 kilometrov. Na druhej strane, od neďalekého mesta Stropkov ich delí len tri kilometre dlhá poľná cesta, ktorá vedie cez kopec. V tomto prípade teda zlatá stredná cesta neplatí.
Lesnatý povrch, nadmorská výška okolo 240 metrov a stovky hektárov civilizáciou nedotknutých lesov po stáročia predurčovali tento kus horného Zemplína na chov hovädzieho dobytka a oviec. Kým chov dobytka tam už v podstate zanikol, chov oviec pretrváva.
Spoločnosť Poľnolesy Dubina so sídlom v Ruskej Porube (okres Humenné) začala intenzívny chov oviec rozvíjať v roku 2004 s 80 kusmi. Dnes chovajú už 478 oviec. Na zabezpečení hospodárenia spoločnosti sa podieľajú štyria stáli zamestnanci.
Chov oviec
„Zameriavame sa na chov oviec na mäso. V stáde prevládajú plemená cigája a valaška, ktoré sa veľmi dobre aklimatizovali v našich podmienkach. Máme úspešný odchov jahniat na predaj, ale aj pre vlastnú potrebu. O naše jahňatá je záujem medzi obyvateľmi okolitých, ale aj vzdialenejších obcí. Dojíme len malé množstvo oviec pre vlastnú potrebu. Na druhej strane sa nám darí finančne zaujímavo predávať vyradené kusy do zahraničia. Pred niekoľkými dňami sme predali ovce zákazníkovi do Turecka,“ hovorí Ján Sejka, prokurista spoločnosti Poľnolesy, s. r. o. Dubina.
Prírodné a pôdne podmienky, ktoré prevládajú v chotári Ruskej Poruby, neumožňujú spoločnosti venovať sa intenzívnej poľnohospodárskej výrobe. Proti je niekedy nielen príroda, ale aj jej lesní obyvatelia, ktorých je v okolitých horách neúrekom.
„V našich podmienkach je rastlinná výroba nerentabilná. Ak aj niektoré nenáročné plodiny dopestujeme, zničí ich lesná zver. Tá sa púšťa aj do oviec. Vlani nám vlčia svorka roztrhala 26 oviec a rozhádzala ich na ploche niekoľkých hektárov. Identifikovali sme ich len podľa kŕdľov krkavcov, ktoré nalietavali na mršiny. Naposledy sme sa pokúšali pestovať vo väčšom množstve pohánku. Kým dozrela, zničila nám ju vysoká zver a nakoniec sme ju skosili a zabalili ako objemové krmivo. Na 147 hektároch máme trvalé trávne porasty a pasienky na ďalších 403 hektároch. Orná pôda zaberá 275 hektárov a tú využívame na pestovanie ďateliny a ďatelinotrávnych miešaniek,“ hovorí Ján Sejka.
Pán stáda
Pánom stáda oviec je mladý bača Ladislav Kunický. Napriek veku si počína ako skúsený „harcovník“. Je rodákom z Ruskej Poruby, a preto chotár pozná ako vlastnú dlaň. Ani on sa však neobíde bez hlasných pomocníkov.
„Terén, na ktorom sa pasú naše ovce, je veľmi členitý. Poznám ho, a preto mi nerobí problémy. Zvýšenú pozornosť musím venovať lokalitám so vzácnymi rastlinnými biotopmi, kde sa ovce musia pásť v prítomnosti pastiera. Mám však aj troch psích pomocníkov, ktorí mi verne pomáhajú. Teším sa, až sa dokončí stavba nového salaša s komplexným sociálnym zariadením, výrobňou syra, dojárňou, ale i priestormi na oddych,“ hovorí Ladislav Kunický
Na prezimovanie potrebuje pre stádo oviec 150 – 170 ton objemového krmiva. To si dokážu zabezpečiť z vlastných zdrojov. Nadbytočné množstvo predajú súkromným roľníkom, alebo iným poľnohospodárskym podnikom. Na prvý pohľad rutinná práca na zabezpečení krmiva pre ovce má aj závažné prekážky.
„Až 80 hektárov z celkovej výmery trvalých trávnych porastov leží v chránených lokalitách. Podľa platnej legislatívy a na základe spolupráce s neziskovom spoločnosťou Naturalis tam môžeme spásať trávu po 15. máji, aj to len za osobnej prítomnosti pastiera, a kosiť ju môžeme až po 15. júni. Na prvý pohľad to nie je nič svetoborné, ale už sa nám stalo, že zaúradovala príroda a mali sme problém trávu pokosiť a pozberať. S tým sme sa však už zmierili. Vieme, že sme súčasťou ochrany zatiaľ civilizáciou málo dotknutej krajiny, kde chceme žiť, pracovať a zveľaďovať ju,“ dodáva na záver Ján Sejka.
ŠTEFAN VARŠANÍK
