Rok 2011 bol vyhlásený za Svetový rok veterinárskej medicíny. Pri tejto príležitosti sme oslovili prof. MVDr. Emila PILIPČINCA, PhD., rektora Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie (UVLF) v Košiciach.
Pán rektor, čo bolo dôvodom toho, že rok 2011 bol vyhlásený za Svetový rok veterinárskej medicíny a čo je jeho ústrednou myšlienkou? „Svetový rok veterinárskej medicíny bol vyhlásený pri príležitosti 250. výročia založenia prvej zverolekárskej školy v Lyone. Dekrét o jej založení podpísal v roku 1761 vo Versailles vtedajší francúzsky panovník Ľudovít XV. na návrh Henri Leonarda Bertina, generálneho revízora financií a povereného reformátora poľnohospodárstva. Treba však uviesť, že iniciátorom založenia 1. zverolekárskej školy bol dôstojník jazdectva a riaditeľ jazdeckej akadémie v Lyone Claude Bourgelat, vyštudovaný právnik so znalosťami hipológie, anatómie a chirurgie koní. Rád by som uviedol, že v tomto roku si nepripomíname iba 250 rokov veterinárskeho vzdelávania, ale je to zároveň aj 250. výročie veterinárskej medicíny a veterinárskeho povolania. Veterinárny lekár dnešnej doby nie je iba lekárom a „advokátom“ zvierat, ale tiež ochrancom verejného zdravia, úlohou ktorého je zabezpečiť potravinovú bezpečnosť, chrániť ľudí pred zoonózami - chorobami spoločnými pre ľudí a zvieratá, a v neposlednom rade plniť svoje poslanie pri ochrane životného prostredia a zachovaní biodiverzity.“
Ale neostalo iba pri založení tejto 1. zverolekárskej školy v Lyone... „Lyonská škola bola prvá, krátko na to ju však nasledovali ďalšie, dnes už historicky najstaršie európske veterinárske školy - v roku 1765 bola založená veterinárska škola v Alforte pri Paríži, v roku 1767 vo Viedni, v roku 1778 v Hanoveri a v roku 1787 v Budapešti. K založeniu týchto škôl neviedla iba potreba dostatočného počtu kvalifikovaných odborníkov pre veľké stavy vojenských koní, ale nepochybne prispeli i nákazy, predovšetkým mor a pľúcna nákaza hovädzieho dobytka, ktoré sa v polovici 18. storočia šírili Európou a spôsobovali značné ekonomické škody. A nedá mi, aby som v tejto súvislosti neuviedol ešte jednu skutočnosť. Claude Bourgelat nebol úspešný iba pri založení zverolekárskych škôl vo Francúzku, ale vo vtedajšom lekárskom prostredí bol úspešný aj s myšlienkou študovať spoločne animálnu biológiu a animálnu patológiu na pochopenie biológie a patológie humánnej. I z uvedeného dôvodu môžeme právom považovať tento rok za rok 250. výročia založenia biomedicínskeho výskumu.“
Koľko veterinárnych škôl máme v Európe dnes?„V druhej polovici 80-tych rokov minulého storočia, v čase potreby harmonizácie veterinárneho vzdelávania v rámci európskych krajín, bolo v roku 1988 založené Európske združenie inštitúcií pre veterinárske vzdelávanie (EAEVE), ktorého prvým sídlom sa stala École nationale vétérinaire d´Alfort v Maisons-Alforte pri Paríži. Združenie si dalo za cieľ posilňovať spoluprácu medzi veterinárnymi školami cestou plenárnych zasadnutí konaných každý rok na niektorej z nich, vymieňať si informácie o výchovno-vzdelávacej a vedecko-výskumnej činnosti a posilňovať mobilitu svojich študentov a zamestnancov. Združenie zohráva významnú úlohu pri organizovaní a hodnotení kvality veterinárskeho vzdelávania v Európe, a to vytvorením systému evalvácie veterinárnych škôl založenej na naplnení požiadaviek smernice Európskeho parlamentu (EP) a Rady 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií, predtým na základe plnenia požiadaviek nariadenia Európskej komisie 78/1027/EEC, známeho aj ako Veterinary Training Directive.
Členstvo veterinárnej školy v združení nie je podmienené členstvom danej krajiny v EÚ a v združení je organizovaných 97 veterinárnych škôl z 33 krajín Európy a Turecka. Z 97 veterinárnych škôl organizovaných v združení je 75 škôl z krajín EÚ; z nich najväčšie zastúpenie má Taliansko (13), Španielsko (11), ale napríklad aj Portugalsko (6) alebo Rumunsko (5). Najväčšie zastúpenie veterinárnych škôl z ostatných krajín mimo EÚ má Turecko - 15 škôl.“
Celý rozhovor, kde sa dočítate viac o Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach, si môžete prečítať v ROĽNÍCKYCH NOVINÁCH č. 25.
