Pokles stavov hospodárskych zvierat, ku ktorému dochádza prakticky nepretržite už dvadsať rokov, má viacero negatívnych dôsledkov. Jedným z nich je aj úpadok kedysi „silného“ krmovinárskeho priemyslu. Na naše otázky ohľadom aktuálnej situácie v tomto odvetví, ako aj jeho perspektívy či budúcnosti agrárneho odvetvia odpovedal Ing. Marian UHRÍK, predseda predstavenstva Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností.
Tak ako upadá poľnohospodárska výroba, hlavne živočíšna, upadá i krmovinársky priemysel. Ako by ste zhodnotili, športovou terminológiou povedané, jeho aktuálnu kondíciu?
„Ide na polovičný plyn, a to do slova a do písmena. Naša analýza hovorí, že keby sme mali „ideálne“ stavy hospodárskych zvierat, výroba kŕmnych zmesí by oscilovala na úrovni 1,3 milióna ton. V roku 2010 sa však na Slovensku vyrobilo len 660-tisíc ton zmesí. Je to dôsledok toho, že dovozom pokrývame našu potrebu bravčového mäsa až na 65 – 70 percent, hydinového mäsa na 20 percent a hovädzieho mäsa na 15 percent. Negatívne saldo zahraničného obchodu zaznamenávame aj v prípade kŕmnych zmesí - na Slovensko sa ročne dovezie 50- až 60-tisíc ton kŕmnych zmesí z Poľska a Čiech.“ Nepomohol tomuto odvetviu ani súčasný rast cien? Alebo v tomto prípade neplatí, že čím sú vyššie ceny zmesí tým lepšie pre ich výrobcov? „Vysoké ceny krmív spôsobujú veľkú depresiu v živočíšnej výrobe. Spravidla roztvárajú cenové nožnice, keď sa zvýšené ceny vstupov adekvátne nepremietajú do rastu cien živočíšnych komodít. V plnom rozsahu sa to prejavilo v roku 2007, kedy bola podobná situácia ako v tomto roku. Iste si mnohí pamätajú, že najmä z tohto dôvodu bolo zlikvidovaných množstvo chovov, najmä ošípaných. Je tu ešte jeden negatívny dôsledok, a to ten, že roľníci sú nútení kalkulovať nie na nutričnú hodnotu zmesí, ale na ich cenovú úroveň. To v konečnom dôsledku spôsobuje zníženie intenzifikácie výroby, ako aj starostlivosti o zvieratá.“
Prečo podľa vás dochádza k takým veľkým výkyvom cien obilia? Ako by sa tomu dalo zabrániť?
„Vysokú volatilitu cien zrnín spôsobujú hlavne burzoví špekulanti. Burzy dokážu za pomerne krátku dobu umelo vygenerovať ceny poľnohospodárskych komodít, či už smerom nahor alebo nadol. Žiaľ, takéto vysoké výkyvy neprospievajú nikomu, najmä nie producentom. Treba si uvedomiť, že rastlinná a živočíšna výroba a ich plánovanie je dlhodobý proces. V rámci osevov a stavov zvierat nie je možné s určitosťou reagovať na budúce cenové trendy. Okrem toho, Slovensko je z pohľadu poľnohospodárskej produkcie jedna z najmenších krajín v rámci EÚ. Nedokáže teda reálne ovplyvňovať ceny a ich vývoj na trhu. Z pohľadu globálneho trhu a ekonomiky nevidím spôsob, ako by sa dalo týmto výkyvom zabrániť. Akákoľvek regulácia by bola kontraproduktívna a viedla by len k ďalším špekuláciám a deformáciám trhu. Jediné východisko spočíva v dlhodobejších kontraktoch medzi producentom a kupujúcim. Tento spôsob sa však na Slovensku príliš nevyužíva.“
Pred časom sa u nás uplatňoval systém skladiskových a tovarových záložných listov. Myslíte si, že by bolo prospešné v ňom pokračovať?
„Tento inštitút bol mimoriadne dôležitý a veľmi pomohol v rokoch, keď bola finančná likvidita rastlinnej produkcie veľkým problémom. Jednoducho nebol v takej krátkej dobe dostatok voľných financií na likviditu úrody. Teraz už máme dostatok obchodných spoločností so silným finančným krytím, ktoré dokážu vcelku spoľahlivo, v reálnom čase a v dostatočnom množstve nakúpiť a uhradiť producentom ich produkciu.“
Nie je problémom krmovinárskeho priemyslu aj nízka využiteľnosť výrobných kapacít? Prečo sa vlastne stále udržuje „pri živote“ také veľké množstvo výrobcov kŕmnych zmesí? Nie je to vlastne prejavom toho, že sa im nakoniec nevodí až tak zle?
„Máte pravdu. V rámci EÚ patríme medzi krajiny s najvyšším počtom registrovaných výrobní kŕmnych zmesí. Zároveň však treba dodať, že prevažne ide o tzv. samovýrobcov. Priemyslových výrobcov kŕmnych zmesí je už naozaj málo. Ich počet neprevyšuje 15 a v podstate všetci sú kapitálovo a organicky prepojení na svojich odberateľov. Priemer Slovenska takpovediac kazí zhruba 315 samovýrobcov s priemernou ročnou výrobou 500 – 1000 ton kŕmnych zmesí. S priemernou ročnou výrobou 2 400 ton zmesí na jednu výrobňu sme v rámci EÚ na poslednom mieste. Len pre ilustráciu uvediem, že priemerná výroba v rámci EÚ je 35-tisíc ton zmesí na jednu výrobňu. Toto hodnotím ako negatívum, veď len tzv. paušálne náklady musia zdražovať jednotku výroby. Z pohľadu ekonomických kritérií a logiky ide o mimoriadne extenzívny parameter.“
Kým v západnej Európe je krmovinársky priemysel kapitálovo prepojený s prvovýrobou, u nás to tak nie je, respektíve len výnimočne. Prečo je tomu tak a aká je vôbec šanca niečo na tom zmeniť?
„Z historického pohľadu si treba uvedomiť, že celý sektor tzv. poľnonákupov bol zaradený do prvej vlny privatizácie. Myslím si, že to nebolo správne, nakoľko veľké celky poľnonákupov nemali ihneď svojich majoritných akcionárov. Stratili sme tak 4 - 5 rokov, kedy vlastne výkonný manažment takýchto celkov nemal reálnych majiteľov. Postupne sa však začali určité celky majiteľsky uzatvárať, so všetkými pozitívami a zvýšenou dynamikou investícií a modernizácie. Druhým negatívom bola skutočnosť, že v začiatkoch nebolo možné majiteľsky prepojiť prvovýrobcov s tzv. službami. Vývoj tak prebiehal dvojkoľajne, čoho výsledkom je antagonistický vzťah medzi prvovýrobou a službami. V jednom prípade sa toto prepojenie podarilo a vzniklo veľmi konsolidované ekonomické spojenie, ktoré dlhodobo dosahuje nielen dobré ekonomické parametre ale aj vysokú kvalitu služieb.“
Evidujete aj záujem zahraničných či domácich investorov o vstup do krmovinárskeho priemyslu?
„Záujem je tu vždy. Otázka je, či v tejto fáze ekonomického postavenia a perspektívy krmovinárskych podnikov ide o záujem seriózny a prospešný, alebo len o špekulácie. Myslím si však, že súčasný stav veľkých krmovinárskych celkov je v majetkovej podstate konštantný a stabilizovaný. Nemôžeme však vylúčiť ani vstup veľkého hráča na náš trh.“
Na Slovensku už pôsobia viacerí zahraniční podnikatelia v oblasti chovu ošípaných či hydiny. Využívajú vôbec služby tuzemských krmovinárskych podnikov?
„Títo chovatelia, a myslím tým najmä chovateľov ošípaných z Dánska, si priniesli na Slovensko svoje know - how so všetkými dôsledkami. Môžeme im len závidieť a sledovať ich jednoznačnú prioritu - využívať všetky zdroje a služby zo svojej materskej krajiny.“ Aká budúcnosť čaká podľa vás naše agrárne odvetvie? „Poľnohospodárske odvetvie padá každý rok čoraz viac ku dnu. Myslím si, že ani najväčší pesimisti nepredpokladali taký prudký a trvalý pád. Revitalizovať živočíšnu výrobu a následne na to aj príslušné služby bude mimoriadne ťažké. Po vstupe do EÚ sme sa museli prispôsobiť ekonomickej realite, ktorá hovorí, že v podmienkach otvoreného trhu je mimoriadne zložité dosiahnuť ekonomiku výroby. Ide najmä o asymetriu v dotačnej poľnohospodárskej politike, malosť našej ekonomiky, ako aj nemožnosť rýchlo a efektívne reagovať na výkyvy, na ktoré je poľnohospodárska výroba veľmi citlivá.“
Prečo by vlastne štátu, respektíve spoločnosti malo záležať na tom, aby sme mali funkčné a dobre fungujúce poľnohospodárstvo?
„Súlad medzi prírodou, životným prostredím a tvorbou krajiny by mal byť prirodzený a záväzný pre všetky vlády a celú spoločnosť. Nemalo by nám byť jedno, v akom prostredí budeme žiť, ako bude vypadať naše okolie, naše „humno a špajza“. Nie je nič horšie a skľučujúcejšie ako chodiť po zanedbanej a zaburinenej krajine a byť odkázaný na dovoz základných potravín zo zahraničia. Je to záväzok a dlh voči našim otcom a dedom, ktorí aj v omnoho ťažších dobách dokázali zabezpečiť pre svoje rodiny a okolie túto základnú povinnosť ľudského pokolenia.“
