Výrazne osobitou inváznou burinou je ježatec laločnatý (Echinocystis lobata Michx. Torrey. et A. Gray), rastlina so zriedkavými a zaujímavými botanickými a biologickými črtami. Z vyše jedenásť tisíc cudzokrajných rastlín, identifikovaných v Európe, je schopných spôsobiť hospodárske škody zhruba sedmina až šestina druhov. Približne zo stovky takýchto rastlín u nás sú povšimnutiahodné druhy už známejšie, zopár ich ešte uniká odbornej pozornosti.
V agroklimatických podmienkach Slovenska i Čiech má ježatec laločnatý potenciál patriť k ôsmim najškodlivejším inváznym burinám, kde sa zatiaľ umiestňujú známejšie a doposiaľ rozšírenejšie druhy.
Ježatec laločnatý je tekvicovitou rastlinou s pôvodom v Severnej Amerike, väčšina tekvicovitých druhov pochádza z tropických a subtropických podmienok. Na rozdiel od nich vytvára ježatec laločnatý rozsiahlejšie kolónie iba na miestach, kde priemer januárových teplôt je zhruba v rozmedzí 0 až -5 °C. Inde sa vyskytuje skôr iba sporadicky. Nízke januárové teploty sú dôležité pre narušenie dormancie semien. Zmienené podmienky explicitne vymedzujú väčšinu našich pestovateľských oblastí, resp. vyhovujúci teplotný a zrážkový charakter vegetačného obdobia počas leta. V Európe bol ježatec laločnatý prvýkrát nájdený v južnej časti centrálneho Rumunska, kde na začiatku minulého storočia bol výskyt aj popísaný. Spätné odsledovanie rozširovania sa ježatca laločnatého skomplikovala jeho častá zámena s podobným druhom Sycios angulatus, prípadne rozširovaniu napomáhala i zámena s výskytom divého chmeľu - z čoho nutne vyplynulo podcenenie tohoto invázneho druhu. Je možné, že prvotne bol ježatec laločnatý do Európy zavlečený ako dekoratívna rastlina. Otvorenou ostáva tiež možnosť nechceného zavlečenia dodávkou bavlny.
Charakteristika rastliny
Ježatec laločnatý je ročnou bylinou, ktorá dorastá do dĺžky až desiatich metrov. Za pomoci tenkej vetvenej stonky a vetvených úponkov rastie lianovite a popínavo. Stonka môže byť v nódiách ochlpená. Z nódií vyrastajú po jednom úponky, ktoré dokážu udržať ježatec v odstupe od obrastenej opory. Ako značne premenlivý druh má ježatec laločnatý troj - päť- a sedem laločnaté v obryse okrúhle listy, ktoré sú celistvookrajové alebo plytko zubaté a dosahujú veľkosť listov viniča. Ide o jednodomú rastlinu. Kvety sú šesťpočetné, koruna samčích kvetov je kolovitá, korunné lístky sú malé, biele, čiarkovité, špicaté, v mnohokvetých hroznovitých strapcoch, resp. metlinách. Samičie kvety sú jednotlivé, alebo sú v páre, zriedkavo i po tri, sú pri báze samčieho kvetenstva. Koruny samičích kvetov sú zvonkovité, visia nadol. Ježatec kvitne od júla do septembra. Plody sú elipsovité, zelené a chlpaté, presahujú veľkosť slepačieho vajca. V jednom plode spravidla dozrievajú štyri semená, ktoré sa z vyschnutého plodu uvoľnia gravitačne, prípadne za pomoci hmyzu. Semená zvyčajne klíčia na mieste dopadu, preto je na malej ploche zvyčajne hneď niekoľko životaschopných jedincov. Vo svojej domovine i v Európe ide o typickú hydrochórnu rastlinu, veľmi často sa preto spočiatku vyskytuje v spoločenstvách v okolí vodných tokov, neskôr pozdĺž ciest. Z porastov pobrežných krovín preniká aj na obrábané polia, kde sa už vyskytuje a pravdepodobne bude aj ďalej šíriť. Pri prenose semien z okrajov smerom do vnútra pozemkov je významná aj činnosť hlodavcov zhromažďujúcich svoju potravu. Veľké a výživné, na olej bohaté tekvicovité semená sú pre ne aktraktívnou potravou.
Ježatec - hospodársky významná burina
Z agronomického hľadiska môžeme ježatec laločnatý zaradiť k tzv. letným burinám, ktorých životný cyklus vystihuje forma T4. Ježatec laločnatý u nás vegetuje približne tak dlho ako kukurica, teda od mája po október. Intezívny rast a bohaté vetvenie spravidla nastáva až po druhom mesiaci, v štvrtom mesiaci dochádza k rastu a rozvoju generatívnych orgánov. Tienenie v týchto fázach už neznáša. Vyhojúce lokality sú stanovištia bohaté na obsah organickej hmoty, mierne vlhké a slabo kyslé pozemky, humózne, hlinité až ílovité naplaveninové pôdy, s náznakom degradácie.
Viac sa dočítate v Roľníckych novinách.
