Rok 2010 začínal v kresle ministra pôdohospodárstva SR. Parlamentné voľby 2010 znamenali koniec jeho nedlhej ministerskej kariéry. Uprostred leta sa vrátil na post predsedu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Ani tam však nemal na ružiach ustlané. Po dvojnásobnom tlaku - zhora, v osobe nového ministra pôdohospodárstva SR Zsolta Simona, a zdola, zo strany niektorých regionálnych komôr - sa v polovici septembra 2009 rozhodol abdikovať na funkciu predsedu SPPK. Dnes je tam, odkiaľ v apríli 2009 do „veľkého sveta“ vyštartoval. Na Záhorí. Opäť je agropodnikateľom. Pravda, so skúsenosťami z práce v dvoch vrcholných funkciách - v samospráve i v štátnej správe. Na naše otázky odpovedá Vladimír CHOVAN.
Kam viedli vaše kroky po tom, čo ste v septembri 2010 skončili na čele Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory?
„Vrátil som sa tam, odkiaľ som na komoru išiel, na Záhorie.“
Ako by ste s istým odstupom času zhodnotili vaše pôsobenie na čele tejto ustanovizne? Inými slovami: čo by ste dnes urobili inak?
„Hodnotiť „moje“ pôsobenie sa nedá, to musia urobiť iní. Už len myšlienka na moju kandidatúru na post šéfa komory mi mesiac pred voľbami (22. apríla 2009) pripadala mimo realitu! Každopádne som do funkcie predsedu SPPK išiel s veľkou podporou a s cieľom pokúsiť sa posunúť komoru a myslenie jej mnohých členov ďalej. Ale už v auguste prišla ponuka ísť na ministerstvo, a všetko sa ubralo úplne iným smerom. Život vie všetko zvrtnúť celkom nečakane. V auguste 2010, keď som sa vrátil späť na komoru, som bol prekvapený, aký problém s tým mali niektorí ľudia v regiónoch. Zdalo sa mi fér v septembri zvoliť odchod, a netrieštiť v komore sily a míňať energiu na druho- a treťoradé problémy. A čo by som dnes urobil inak? Nič, vôbec nič.“
Ste doteraz jediný predstaviteľ v agrárnom sektore, ktorému sa podarilo v jednom a v tom istom kalendárnom roku zastávať dve vrcholné funkcie v štátnej správe i v agrárnej samospráve. Váš kritik to považuje za vážnu chybu. Myslíte si, že pre odvetvie je naozaj stratou, ak sa zo šéfa komory stane minister, a potom sa vráti späť na post predsedu komory?
„Myslíte toho „kritika“, ktorý v živote nepôsobil v žiadnej samosprávnej organizácii? Ten ani len netuší, čo samospráva - a to nielen komora, ale aj všetky zväzy, asociácie a združenia - sú, ako pracujú a čo to stojí energie vytvoriť a udržať dobre fungujúcu organizáciu. Myslieť si, že viem, a aj naozaj vedieť, to sú dve rozdielne veci. Tento „kritik“ sa mi javí ako človek, ktorý má problém spolupracovať s kýmkoľvek a v čomkoľvek. A čo je ešte horšie, nedáva priestor vyjadriť sa, a neakceptuje stanoviská tých, ktorých sa problémy týkajú. A predstava, že v komore sú ľudia, ktorí aj reálne vedia, ako funguje ministerstvo, čo sa urobiť dá a čo sa nedá, na čo peniaze sú a na čo nie sú, čo je pravda a čo je lož, to musí byť preňho nočná mora! Ale späť k vašej otázke – kiež by bolo čo najviac ľudí v samosprávnych organizáciách so skúsenosťami na všetkých postoch štátnej správy, aj najvyšších, a aj opačne, čo najviac ľudí v štátnej správe so skúsenosťami zo samosprávnych organizácií. Rezortu to môže len a len pomôcť.“
Aký bol podľa vášho názoru rok 2010 v slovenskom agropotravinárskom odvetví? V čom boli pozitíva a v čom mínusy?
„Určite to bol jeden z najťažších rokov. V prvom polroku sa komodity predávali za ceny len ťažko sa zotavujúce z krízového prepadu a do toho prišiel zrážkovo nadpriemerný rok s povodňami, vysokou spodnou vodou, podmáčaním. Prvé kosby objemových krmovín vyzerali nádejne, ale vyšli navnivoč, výroba mlieka sa každý mesiac znižuje. Problémy chovateľov ošípaných boli od začiatku roka veľké a ku koncu ich znásobili vysoké ceny kŕmneho obilia. Veľa podnikov muselo pristúpiť k prepúšťaniu kmeňových zamestnancov, aby zachránili firmy. Potravinársky sektor mal pri niektorých komoditách problémy so surovinou (sladovnícky jačmeň, mlieko) a tiež skôr stagnuje. Dlhodobo je vystavený tlaku obchodných systémov a mnohí potravinári viac menej živorili. Hľadať v takomto roku pozitíva a mínusy, a z nich sa poučiť je ťažké; ja by som si želal, aby sa už takýto rok nikdy neopakoval.“
Bude začínajúci sa rok 2011 pre slovenských roľníkov lepší ako bol ten minulý? V čom sú nádeje a v čom sú riziká?
„Nádeje sú v oživovaní cien, či sa však dlhšiu dobu udržia nad úrovňou nákladov, to je otázne. Väčšina roľníkov ide do roka 2011 ekonomicky vyčerpaná, všetci potrebujú stabilizáciu. Tomu ale nepomôžu prijaté rozpočtové opatrenia, najmä zrušenie „červenej“ nafty. Väčšiu spotrebu nafty vždy majú intenzívnejšie hospodáriaci poľnohospodári, a samozrejme, roľníci zaoberajúci sa živočíšnou výrobou. A tým už teraz začali vyťahovať peniaze z vreciek rekordnými cenami palív. Samostatnou kapitolou je (ne)riešenie škôd poľnohospodárov, postihnutých nadmernými zrážkami. Tieto podniky objektívne nie sú schopné dobre hospodáriť ani v roku 2011, lebo ešte dnes na mnohé pozemky nemôžu vstúpiť poľnohospodárskou technikou. Pri riešení tohto problému ministerstvo zlyhalo na celej čiare. Cirkus okolo satelitných snímok s údajnou presnosťou 0,5 metra (reálna presnosť je 30 až 45 metrov), ignorovanie požiadaviek na zdroje od štátu pre pomoc postihnutým poľnohospodárom, nezmyselne stanovené pravidlá pre odškodňovanie s 30-percentnou spoluúčasťou na škodách (čo pri 33-percentných škodách tvorí až 91-percentnú spoluúčasť), dokonca lživo označované za legislatívne dedičstvo predchádzajúcej vlády. Štát nebol schopný pružne reagovať a pomôcť ani tam, kde bola poľnohospodárska pôda úmyselne zatopená porušením hrádzí, aby sa tak zachránili životy a majetok občanov! Už rok 2011 potrebuje koncepciu riadenia rizík v rezorte, poisťovne ponúkajú pomoc a odborné kapacity, lenže chýba záujem z druhej strany.“
(Celý rozhovor je uverejnený v Roľníckych novinách č. 1/2011)
Pripravil: BOHUMIL URBÁNIK
