Pri hodnotení súčasného stavu a výsledkov nášho poľnohospodárstva je nevyhnutné rozdeliť ho do dvoch etáp. Prvá etapa zahŕňa obdobie socialistickej veľkovýroby do roku 1990, a druhá etapa, od roku 1991, zahŕňa začiatok obdobia transformácie a trvá až dodnes. Samozrejme, tak v prvej ako i v druhej etape sa udialo niekoľko závažných rozhodnutí.
V prvej etape zaň považujem zlučovanie pôvodných JRD do veľkých celkov a tiež vytvorenie Agrokomplexu na úrovni centra, t. j. spojenie prvovýroby s potravinárskym priemyslom. Na centralizáciu, teda na zlučovania pôvodných „jednoobecných“ JRD do veľkých „niekoľkoobecných“ JRD sa pozerám skôr negatívne. Narušili sa tým ako tak ustálené personálne väzby v danej obci, hoci už aj predtým boli viac či menej násilným združstevňovaním silno narušené vlastnícke vzťahy pôvodných roľníkov.
Maximalizácia výroby
V danej dobe, charakteristickej bipolárnym rozdelením sveta, stála na prvom mieste potreba maximalizácie výroby takmer za každú cenu. Otázka ekonomickej efektívnosti bola až druhoradá. Tomu zodpovedala aj štátna dotačná politika. Preto takmer neexistovala ani prirodzená špecializácia výroby. Na druhej strane pozitíva spomenutej doby vidím v tom, že sa rozvinuli služby potrebné pre prvovýrobu v oblasti šľachtiteľstva, plemenárstva, aplikovanej vedy a výskumu či školstva.
Vytvorenie Agrokomplexu pokladám za dobrý zámer, ale jeho realizácia nepriniesla očakávané výsledky. Potravinári boli spolu s „nákupom“ doslova „dotlačení“ do jedného celku aj proti ich vôli, a čelili snahám, aby sa ich zisková marža „prelievala“ do prvovýroby. Spoločná zainteresovanosť na výslednom efekte po odvetvovej línii takmer neexistovala.
Už koncom 80-tych minulého storočia rokov bolo vidieť zaostávanie slovenského poľnohospodárstva za českým nielen v úrovni výrobných nákladov; tak to bolo napokon odjakživa, ale Česi a Moravania nás predbiehali i vo výrobných ukazovateľoch, v úrodnosti, úžitkovosti a v prírastkoch.
Vývoj od roku 1991 bol šokom pre poľnohospodárstvo ako aj pre všetky ostatné výrobné odvetvia. Nastal čas divokej privatizácie, cenovej liberalizácie a šokovej terapie.
So zánikom svojho postavenia ako národohospodárskej priority sa poľnohospodárstvo nedokázalo vyrovnať doteraz. Prispela k tomu i zlá negociácia pred vstupom SR do EÚ v roku 2004, ktorá znamenala tretinovú úroveň dotácií oproti prevažne rodinným farmám v západnej Európe.
Na vyrovnanie tohto rozdielu štát nenašiel peniaze, a ani sa o to veľmi nesnažil. Žiaľ, tento pohyb mohol byť v danej situácii iba jednosmerný, teda zo západu na východ.
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
