Strednodobá koncepcia rozvoja pôdohospodárstva dlhšiu dobu púta pozornosť agrárnej verejnosti. Aj na stránkach Roľníckych novín sme sa tejto téme už viackrát venovali, a v tomto čísle sa k nej opäť vraciame v rozhovore s Petrom BACOM, exministrom pôdohospodárstva a bývalým poslancom Európskeho parlamentu.
V ostatných týždňoch u nás rezonuje i téma Strednodobej koncepcie rozvoja pôdohospodárstva SR, ktorú už schválila aj vláda. Vy ste v našich novinách pred časom uviedli, že by malo ísť o zásadný, dlhodobo platný a národohospodársky dokument, ktorý by mal váhu ústavného dokumentu. Myslíte si, že uvedená koncepcia tieto parametre spĺňa?
„V koncepcii sú uvedené celkom zaujímavé údaje, ktoré majú svoju hodnotu, ale ani zďaleka sa to nepodobá na zásadný národohospodársky dokument, ktorým by ústavná väčšina NR SR dlhodobo fixovala agrárnu politiku SR. To však ani nebola ambícia zadávateľov koncepcie. A to je škoda, lebo pri sile Smeru sa to dalo dosiahnuť. Práve dlhodobá istota je to, čo agrárny rezort SR najviac potrebuje.
Preto si myslím, že po definitívnom schválení novej SPP bude treba vypracovať aktuálnu národnú agrárnu politiku, ktorá by sa svojim obsahom, štruktúrou a metodikou podobala zreformovanej agrárnej politike EÚ. A mala by vychádzať z analýz, pozitívnych a negatívnych záverov doterajších koncepcií agrárnych politík SR. Keďže neistoty vo svete, a to aj v oblasti výživy ľudstva, narastajú, treba využiť i globálne analýzy a názory na riešenie globálnych problémov a z tohto pohľadu identifikovať možnosti SR. Mali by sme tiež analyzovať, ako pri riešení svojich záujmov postupujú ostatné štáty EÚ. Osobitne aktuálne je vyrovnať sa s liberalizáciou trhu s mliekom a s liberalizovaným agrárnym trhom s USA. Udržateľná intenzifikácia produkcie do miery plného využívania agrárneho produkčného potenciálu SR, je pre nás prioritná úloha.“
Koncepcia síce hovorí o potrebe oživiť živočíšnu výrobu či špeciálnu rastlinnú výrobu, teda odvetvia, v ktorých došlo k najväčšiemu prepadu, ale iba slová stačiť nemôžu. Aké stimuly má štát v rukách, aby podnietil záujem roľníkov o tieto odvetvia?
„Všetky doterajšie expertné posudky vyčítajú koncepcii najmä to, že nemá dostatočne rozvinutý sortiment konkrétnych nástrojov, stimulujúcich účastníkov trhu k oživeniu upadajúcej výroby. Poukazuje sa hlavne na vágnosť vytýčených cien, ktoré sú ale najmä produktom trhu a nie zbožným prianím vykryť vysoké výrobné náklady. Má sa takto zrejme preukázať schopnosť financovania rezortu pri minimálnej štátnej pomoci.
Štát má k dispozícii celý diapazón nástrojov, ktorými môže stimulovať správanie účastníkov trhu tak, aby plnili jeho zámery. Štát nesmie šetriť jedno euro tak, že stratí dve. Práve naopak, musí nájsť jedno euro pre pôdohospodárstvo, z ktorého urobí dve. Peniaze na návratné riešenia sú, treba ich len nájsť. A vytvorenie nového pracovného miesta v agrorezorte je pritom lacnejšie ako v iných odvetviach.
Ako člen EÚ sme síce zviazaní spoločnými postupmi pri aplikácii agrárnych politík, ale nato máme špecialistov na zahraničných zastúpeniach, aby sme mali k dispozícii informácie o tom, ako nápadito pracujú s príslušnými nástrojmi iné štáty. Zatiaľ totiž veľmi málo využívame zahraničné skúsenosti a najmä svetové poradenstvo.“
Leitmotívom koncepcie je zabezpečenie 80-percentnej sebestačnosti v produkcii potravín mierneho pásma do roku 2020. Je to reálny cieľ?
„Pán minister Ľubomír Jahnátek sa vyjadril, že Slovensko má optimálne využiteľný produkčný potenciál uživiť 6,5 milióna obyvateľov. Súhlasím, je to blízko parametrov udávaných SAPV. Bolo by ale dobré povedať, prečo práve 80% a prečo do roku 2020 a s akou ďalšou perspektívou. Súhlasiť sa dá s tým, že 80-percentná potravinová sebestačnosť je strategicky minimálna.“
Čo by mali urobiť pre dosiahnutie tohto cieľa producenti potravín?
„Nič menej a nič viac, len sa chovať tak, ako ich bude agrárna politika SR motivovať. Tak sa nakoniec správajú aj dnes. Zámery štátu na trhu potravín sa však neplnia. Ak nie sme spojní s tým, čo a ako podnikatelia robia, zlepšime ich motiváciu. No a štátna exekutíva má stanoviť zásady a nastaviť nástroje agrárnej politiky tak, aby sa producenti radi správali v smere plnenia exekutívou vytýčených cieľov. Hovorí sa tomu agrárna politika.
Budúcnosť je pritom v spolupráci, kooperácii a integrácii, teda v multiplikácii individuálnych možností ako sa presadiť. Nie je pritom rozhodujúca forma, či pôjde len o priateľskú spoluprácu, personálnu úniu, obchodné, odbytové a zásobovacie, či finančné prepojenie, organizačné, alebo právne zväzky. Bez dobromyseľnosti a racionálnosti partnerov napredovanie nie je možné.
Bez racionálnej potravinárskej výroby to, samozrejme, nepôjde. Nemôžeme sa však spoliehať na opätovné budovanie malých bitúnkov, či trh s mliekom cez automaty. Výroba, spracovanie a predaj potravín musia mať pestrú paletu foriem, profilovaných záujmom zákazníkov. Treba podporovať, ale aj priamo štátom organizovať národnú obchodnú sieť a integráciu prvovýroba - potravinári - obchod. A nie je rozhodujúce, kto bude hlavný integrátor. Treba motivovať pre túto myšlienku všetkých, hoci aj s účasťou štátu. Veď kde by dnes bolo poľnohospodárstvo USA, keby boli čakali na to, ako trh vyrieši prebytky potravín? Založili štátnu firmu pre zahraničný odbyt a dnes vláda USA riadi svetovú potravinovú pomoc.“
