Znalostná ekonomika, podpora výskumu, vývoja a inovácií sa v posledných rokoch stali dominantnou témou ekonomických diskusií v Európskej únii i na Slovensku.
Žiaľ, najmä u nás, sa na túto tému viac hovorí než koná, a tak nečudo, že v oblasti vedy a výskumu vládne na Slovensku naďalej mimoriadne nepriaznivá situácia. Len na ilustráciu, od roku 1990 sme zaznamenali pokles výdavkov na výskum a vývoj z 3,9 percenta HDP na 0,47 percenta, čo predstavuje len štvrtinu z priemeru krajín EÚ.
Asi netreba pripomínať, že medzi najviac podvyživené a teda i najviac ohrozené patrí vedecko-výskumná základňa v odvetví pôdohospodárstva. Pritom práve veda a výskum môžu poskytnúť potrebné know-how, ako zvyšovať a skvalitňovať agrárnu produkciu, ako ju robiť ekologickejšou a bezpečnejšou.
„Ale ak je niekomu ľúto, že dáva niekoľko desiatok či stoviek tisíc eur na vedu a výskum, tak neviem, ako si asi predstavuje, že vznikajú nové odrody či nové technológie. Tie niekto určite bude produkovať, no budú tí, ktorí to budú vedieť a tí druhí to budú od nich kupovať. Žiaľ, už dnes možno povedať, že v tomto smere sme zmeškali vlak. Hoci naši ľudia, ktorí v tom robia, vynakladajú veľké úsilie, nemôžu robiť zázraky a konkurovať obrovským výskumným štábom vo Francúzsku, v Nemecku či v USA, ktoré sa nemusia, tak ako my, denno-denne boriť so základnými prevádzkovými problémami,“ povedal nám pred časom bývalý riaditeľ Výskumného ústavu rastlinnej výroby Timotej Miština.
„Treba zdôrazniť, že výskum a vývoj v pôdohospodárstve nie je možné nahradiť preberaním výsledkov zo zahraničia. Každá krajina má špecifické prírodné a hospodárske podmienky, svoju históriu a vývoj, a preto nové výsledky, ku ktorým sa dospelo v zahraničí, nemožno len mechanicky preberať. Musia prejsť overením či zhodnotením ich využitia domácim, najmä aplikovaným výskumom a vývojom. Taktiež je naivná predstava, že rezortný, spravidla aplikovaný výskum, možno nahradiť základným výskumom, ktorý vykonávajú univerzity a vedecké ústavy Slovenskej akadémie vied,“ konštatuje Jozef Konôpka, predseda Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied (SAPV).
Reálne nám teda hrozí, že v budúcnosti nebude mať kto povedať, ako a čo by sme mali pestovať či chovať a budeme musieť všetko dovážať zo zahraničia. „Presne tak, ako teraz dovážame technológie na výrobu áut, budeme dovážať aj know-how, ako pestovať poľnohospodárske plodiny či chovať hospodárske zvieratá. A je to dané práve tým, že nepodporujeme vedu a výskum,“ zdôraznil Timotej Miština.
Situácia je teda naozaj vážna, no možno ešte nie zúfalá. Čo však treba urobiť preto, aby sa takou nestala?
„Na danú situáciu musia náležite reagovať i príslušné ústavy v pôsobnosti rezortu pôdohospodárstva. V prvom rade musia urobiť ústretové kroky smerom k realizátorom výsledkov výskumu. Mali by zabezpečiť lepšie prepojenie vedeckovýskumnej činnosti s realizátormi; prerokovať s nimi návrhy konkrétnych inovácii, ktoré vyplynuli z riešenia úloh výskumu a vývoja a spôsoby, ako ich dosiahnuť. Ústavy by mali do inovačných procesov zapojiť hlavne veľké podniky, ako aj časť malých a stredných podnikov. Treba rozvinúť vzájomnú spoluprácu aktérov inovačných procesov, vytvárať odvetvové a regionálne klastre, technologické platformy, siete spolupráce, vedecko-technologické parky a podobne. Toto by nám mohlo pomôcť pri audite či pri zachovaní rezortnej vedeckovýskumnej základne,“ zhrňuje Jozef Konôpka.
Aktuálnou úlohou je podľa neho i prijatie jednotnej vedeckovýskumnej politiky rezortu pôdohospodárstva, z ktorej sa musí odvíjať vedeckovýskumná politika jednotlivých ústavov.
„Treba tiež zabezpečiť lepšie prepojenie medzi jednotlivými rezortnými ústavmi, lepšiu vzájomnú väzbu na iné príspevkové a rozpočtové organizácie v rámci rezortu, ale aj s mimorezortnými pracoviskami a inštitúciami. Riešenie súčasnej patovej situácie vidím v jasnom zadefinovaní úloh výskumu a vývoja, ktoré sa musia odvíjať od priorít rezortu. Nejde tu o vymenovanie úloh, ktoré by chceli vedeckí pracovníci riešiť, ale o vytipovanie tých najzávažnejších, ktoré pozitívne ovplyvnia rozvoj pôdohospodárstva na Slovensku. Preferovať treba koncepčný, systémový prístup a nie živelnosť a náhodnosť. Neznamená to ale, že by výskumno-vývojová základňa nemala riešiť aj také úlohy a požiadavky, ktoré vyplývajú z momentálnej potreby, či požiadaviek praxe. Práve koncepčný, vzájomne koordinovaný prístup dáva najväčšie predpoklady na ich riešenie,“ myslí si šéf SAPV.
„Nakoniec možno uviesť, že prax volá po službách a nie po vede ako takej. V kurze sú expertízy, posudky, stanoviská a okamžité výsledky. Tieto požiadavky sú legitímne. Nemožno ale zabúdať, že veda a služby sú spojené nádoby. Odčlenenie vedy od služieb, ktoré sú jedným z jej hlavných výsledkov, môže mať negatívne dôsledky pre jednu i druhú stranu. Služby bez vedeckého bádania sa nebudú mať o čo oprieť. A aplikovaný výskum bez toho, aby mohol odovzdávať svoje výsledky praxi prostredníctvom služieb, stratí svoje opodstatnenie ako „aplikovaný“ a presunie sa do pozície výskumu „základného“. Úlohy, pozícia a miesto základného výskumu je ale na Slovensku niekde inde. Zánik rezortnej aplikovanej vedy znamená i zánik „vedomostnej“ podpory prvovýrobcov,” dodáva Jozef Konôpka.
