V súvislosti s plánovaným a dlho očakávaným znížením dane z pridanej hodnoty (DPH) na potraviny o približne 10 percent vzniká diskusia o tom, kto na tom zarobí, a zároveň aj obava, že to nebude občan. Pokus o vyjasnenie urobila istá televízia, keď v debate dala priestor zástupcovi obchodu a zástupcovi spracovateľov mlieka.
Bol som prekvapený, ako si v priamom prenose šliapali na jazyk a bez začervenania obchádzali pravdu. Za kratší koniec ťahal „mliekar“; zjavne bol nepripravený. Perlou bolo vyjadrenie zástupcu obchodu, že obchod nebude ten, kto bude zo zníženia ťažiť, veď pri rozdelení príjmu z ceny, keď 30 percent z neho dostáva prvovýrobca a 30 percent spracovateľ, majú veľký priestor práve títo dvaja. Vôbec nikoho netrápil priznaný až 40-percentný podiel z ceny, pripadajúci na obchod.
Otrasná je to logika. Veď ten, kto vychová kravu, ustajní ju, ošetruje ju, dá jej žrať, podojí, vychladí a často aj dovezie mlieko do mliekarne, dostane toľko, ako ten, čo mlieko zbaví tuku, pasterizuje, zabalí a zavezie do obchodu.
Avšak ten účastník celého procesu, ktorý mlieko vystaví a predá, zinkasuje až 40 percent. Vedeli sme o tom, ale takto natvrdo sme to ešte nepočuli!
Kto má priestor?
Ďalšia prekáračka sa týkala toho, kto má priestor na zníženie ceny. Nuž prvovýrobca určite nie, ak už dnes vyrába drahšie ako predáva ( nákupná cena 26 centov za liter dokazuje, že strata na liter mlieka je na úrovni viac ako 15 centov!). A to sa týka aj prvovýrobcov s najmodernejšou technológiou a s najvyššou produkciou!
Dôsledkom je znižovanie stavov kráv do tej miery, že o pár rokov uvidíme kravu u nás možno iba v zoologickej záhrade. Vytvorenie kvalitného, vysoko produkčného stáda kráv - dojníc predstavuje dlhodobý a náročný proces. Nestačia dva ani tri roky, ale často na to treba celú ľudskú generáciu. Vyžaduje si to odbornosť, trpezlivosť, veľa peňazí, enormné úsilie bez záruky na biologickú a či ekonomickú úspešnosť.
Ak vieme, že sú aj také podniky, ktoré pri dosahovaní ročnej dojnosti 10 až 12 tisíc litrov plánujú likvidovať chovy, potom to je postupná, nenávratná strata nášho osvedčeného domáceho genofondu - inými slovami neopakovateľného národného pokladu, a zároveň aj odsúdenie krajiny na dovoz tejto životodarnej potraviny.
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
