Výskumný ústav rastlinnej výroby v Piešťanoch si nedávno pripomenul šesť desaťročí existencie. Aj preto sa rozhovor, ktorý nám poskytol Doc. RNDr. Ján KRAIC, PhD., riaditeľ Centra výskumu rastlinnej výroby Piešťany, vari vani nemohol začať inak ako otázkou: Ako sa šéfuje výskumnej organizácii so šesťdesiatročnou tradíciou?
„Šesťdesiat rokov organizácie dáva jej „šéfovi“ možnosť použiť všetko dobré, čo za túto dobu bolo vytvorené a vybudované. Ale tak, ako to prináša život, dedia sa aj problémy, a čím sú staršie, tým sa ťažšie riešia. Dlhá história však zaväzuje robiť veci a rozhodnutia tak, aby sa organizácia posúvala stále vpred. Čo je však isté, šéfuje sa stále ťažšie. To ale nesúvisí s jej vekom, ale s meniacim sa prostredím, v ktorom organizácia existuje. Som si istý, že je úplne neporovnateľné šéfovať dnes a pred 15 či 25 rokmi. Okrem princípu samotného výskumu a vývoja je všetko inak. Dnes je úplne iné postavenie poľnohospodárstva v hodnotovom systéme štátu aj občanov, rezortný poľnohospodársky výskum stráca pôdu pod nohami, sú viaceré, iné a oveľa zložitejšie systémy financovania výskumu a vývoja, ľudia, teda i zamestnanci, sa dnes tiež správajú inak. Takmer vždy sa pri „šéfovaní“ dajú robiť rozhodnutia na základe aj iných názorov. Určite nie všetkých, ale viacerých. Preto, uvedomujúc si individuálnu zodpovednosť za rozhodnutia, radšej hovorievam v množnom čísle. Som presvedčený, že „šéfovať“ je vždy ťažšie ako pracovať sám za seba a pre seba.“
Má byť človek na vašom poste viac vedcom, výskumníkom alebo viac manažérom?
„V takomto prípade extrémy nie sú dobré. Futbalový tím neriadi ekonóm, bankovú inštitúciu neriadi huslista, lietadlovú loď neriadi právnik. Poznám viacerých riaditeľov vedeckých inštitúcií v Európe. Sú to ľudia s vysokým vedeckým kreditom, ktorí musia nielen teoreticky ovládať princípy a zákonitosti vedy, výskumu a vývoja, ale v tomto svete sa museli aj dlhé roky aktívne realizovať. Ak si pod manažovaním predstavíme plánovanie cieľov, výskumu a vývoja, tvorbu a vedenie výskumných kolektívov, stanovenie výskumných cieľov pre kolektívy a spôsobov ich dosiahnutia, usmerňovanie kolektívov a kontrolu ich práce, analyzovanie a vyhodnocovanie výsledkov práce a prijímanie záverov, potom každý skúsený a úspešný vedec - výskumník musí byť aj manažérom. Tiež sa dá povedať, že vedec môže robiť dobré manažérske rozhodnutia, ale manažér asi neurobí žiadnu vedu a výskum. Optimálne podľa mňa je, ak vedúcim výskumného pracoviska je vedecký pracovník, ktorý počas vedeckej kariéry musel manažovať kolektív, kolektívy, malé a veľké domáce a zahraničné projekty.“
Po mnohých reorganizáciách, škrtoch vo financiách a „zoštíhľovačkách“ to zvonku neraz vyzerá tak, že agrárny výskum je odsúdený div nie na zánik. Myslíte si, že situácia dospeje do tohto konečného bodu?
„Treba poznamenať, že poľnohospodársky výskum na Slovensku je stále v najvýznamnejšej miere zabezpečovaný rezortnými výskumnými inštitúciami. V tomto Slovensko nakoniec nie je žiadnou výnimkou ani v EÚ. Je naozaj pravda, že uvedené kroky boli najmä počas posledného desaťročia urobené tak, že viedli k zásadnej redukcii podpory pre rezortný poľnohospodársky výskum. Zásadná redukcia znamená redukciu o viac ako o polovicu. Neboli to kroky ani premyslené, ani zdôvodnené, ani kopírujúce vývoj vo vyspelých štátoch. Nasmerovali ale poľnohospodársky výskum do krízovej situácie blízkej k jeho zániku. Nielen že to tak vyzerá zvonku, ale je to tak aj zvnútra. Počty výskumných, technických a ostatných pracovníkov sa zredukovali o desiatky percent, ich reálne mzdy sa už roky znižujú, neexistuje reprodukcia majetku a technickej infraštruktúry, opravy a údržby majetku sa odkladajú na neurčito. Neverím však, že situácia dospeje do nejakého „konečného bodu“, ktorým by bola likvidácia poľnohospodárskeho výskumu. Nedá sa totiž zabudnúť na to, ako poľnohospodársky výskum pomáhal posúvať úroveň poľnohospodárstva na Slovensku, a nemyslím si, že prax dokáže bez nových vedomostí a súvisiacich inovácií fungovať teraz a v budúcnosti. Nemyslím si, že niekto na Slovensku je presvedčený, že si môžeme dovoliť ignorovať vývoj v tých štátoch, ktoré považujeme za vzory. Naopak, verím, že bežní občania začnú chápať význam poľnohospodárstva, a aj ich zvolení zástupcovia v zákonodarnej a výkonnej moci pochopia to nevyhnutné: že chlieb má vyššiu hodnotu ako automobil či televízor, že pridanú hodnotu vytvára vložený nápad, že nápady vznikajú z vedomostí a z poznatkov, a že tie sa dajú kúpiť až vtedy, keď ich predajca má už v zálohe novšie a lepšie.“
Aká alebo kde by podľa vášho názoru mohla byť parketa agrárneho výskumu v súčasných podmienkach, kedy zo všetkých strán počuť náreky na nedostatok a financií, a pre niektorých štátnych úradníkov sa najschodnejším riešením, ako ušetriť, môže zdať práve to, že priškripnú tok financií, určených pre výskum a vedu?
„Je všeobecne známe, že na Slovensku dávame do vedy a do výskumu extrémne nízku finančnú podporu, meranú ako podiel z HDP. Na jednej strane to neplatí všeobecne, na druhej strane je pravda, že do rezortného poľnohospodárskeho výskumu sa tok financií naozaj zásadne zredukoval, a stále sa redukuje. Určite na tom má podiel aj samotný výskum, ktorý môže niekedy skĺznuť do riešenia nezaujímavých problémov. Často je však príčinou, že nedokáže jasne a jednoducho prezentovať svoje výsledky a význam ich uplatnenia v praxi, a to práve ľuďom, ktorí rozhodujú o podpore vedy a výskumu. Manipulovanie s osudom vedy a výskumu pomocou finančných tokov je jednoduché. Je však prejavom nezáujmu o spoznanie jeho vplyvu na chod poľnohospodárstva v minulosti a nezáujmu o pochopenie jeho významu do budúcnosti. Oveľa ťažšie je vytvoriť funkčný systém financovania vedy a výskumu a systém hodnotenia a kontrolovania výstupov vedy a výskumu. Prvý prístup vedie k likvidácii, druhý k využívaniu; prvý je jednoduchý, na druhom treba dlhodobo a cielene pracovať. Priestor poľnohospodárskemu výskumu nikto nepripravuje ani neuvoľňuje. Aj tejto činnosti sa však v agrárnom rezorte treba profesionálne venovať. Miesto škrtenia by mohla prísť pomoc: systémová, legislatívna, projektová, a s ňou aj zdroje financovania. Takú pomoc nazývam „nefinančnou“. Výziev, aj nových, je pre poľnohospodársky výskum množstvo. Napríklad nutnosť prejsť na systémy hospodárenia udržateľné aj v budúcnosti, zvýšiť kvantitu aj hodnotu produkciu bez zvyšovania vstupov, správne manažovať zdroje, biologické aj nebiologické, reagovať na klimatické zmeny, udržateľným spôsobom produkovať biomasu pre výrobu palív a ďalšie.“
Čo považujete za komparatívnu výhodu výskumného pracoviska, ktoré vediete; teda čo by mohlo byť takým tromfom, vďaka ktorému by sa bez vážnejších existenčných starostí mohol smelo pozerať v ústrety ďalšej šesťdesiatke?
„Naše pracovisko má konkurenčnú výhodu v tom, že máme v rukách nástroje pre celý uzatvorený cyklus veda – výskum - vývoj. Tiež disponujeme technickou a priestorovou infraštruktúrou, teda s rastlinami môžeme pracovať od úrovne DNA až po prevádzkové poľné pokusy. Ako jediní, ktorí u nás pracujú s rastlinami, máme k dispozícii špecializovanú génovú banku pre genetické zdroje – zdroje génov. V posledných asi 10 rokoch sme otvorili mnoho výskumných projektov, ktorými sme diverzifikovali dovtedajší výskum a nasmerovali ho aj do ekológie, životného prostredia, primárnych potravinových zdrojov, do bioenergetiky a do kvality pôdy. Máme tiež viac ako 50 vlastných odrôd rastlín, z nich niektoré v dominantnom zastúpení, čo nám umožňuje tvoriť vlastné zdroje a riešiť niektoré finančné problémy. Výhodou je aj to, že v rámci veľmi komplikovanej vnútornej štruktúry máme usporiadané vzájomné vzťahy medzi organizačnými zložkami, a že sa dokážeme navzájom nielen chápať, ale aj sa doplňovať a pomáhať si. Do budúcnosti sa nepozeráme so strachom v očiach, hoci nám chýba hlavný tromf, ktorý by mohol dať existenčnú istotu nie na budúcich šesťdesiat, ale aspoň desať rokov – stabilita agrárneho sektora, pozície poľnohospodárskej vedy a výskumu na Slovensku a systému rezortného poľnohospodárskeho výskumu a vývoja.“
