Pod názvom dioxíny je súhrne označovaných 210 organických látok, chemicky zaradených do skupiny chlórovaných aromatických zlúčenín. Sú to látky v prírode perzistentné (vysoko stabilné), ktoré pretrvávajú v pôde, vode, sedimentoch, ovzduší a v živých organizmoch. Ich polčas rozpadu v prírode sa udáva na 5 až 10 rokov. Nepríjemné sú najmä preto, lebo majú schopnosť hromadiť sa v tukových tkanivách živých organizmov, a v týchto prostrediach sú schopné vydržať niekedy aj 20 rokov. Značný výskyt dioxínov sa zaznamenáva v pečeni a v mliečnych žľazách.
Pre človeka je hlavným zdrojom príjmu dioxínov potrava. Človek v nej prijíma až 90 % v sebe nahromadených dioxínov, pričom najviac ich prichádza mäsovými výrobkami (30 %), v mlieku (32 %), v rybách (26 %). Druhou významnou cestou vstupu dioxínov do organizmov je ovzdušie. Dioxíny sú veľmi toxické látky, patria medzi najtoxickejšie chemikálie, neprodukované živou prírodou. Môžu až 500-násobne prevyšovať toxicitu kyanidu sodného. Vzhľadom na ich veľkú a nie dosť kontrolovanú produkciu predstavujú globálne nebezpečenstvo pre všetky živé organizmy. Môžu vyvolávať kožné ochorenia (chlórakné), poškodzujú imunitný systém, vyvolávajú nádorové ochorenia, poruchy hormonálnej činnosti, vrátane zníženia plodnosti, negatívne vplývajú na kardiovasku-lárny systém, poškodzujú nervový systém, zvyšujú výskyt cukrovky a spôsobujú poruchy chrupu.
Dioxíny nie sú vyrábané zámerne, ale vznikajú ako nechcený vedľajší produkt najmä pri spaľovaní chlórovaných materiálov. Vznik dioxínov sa spája s výrobou, ale najmä so spaľovaním PVC hmôt. Od tohto konštatovania sme veľmi blízko k identifikácii hlavných producentov dioxínov. Sú to najmä spaľovne komunálnych odpadov; ale dioxíny vznikajú aj pri požiaroch, pri spaľovaní odpadov - najmä keď sa v nich nachádzajú chlórované plastické hmoty. V tejto súvislosti treba apelovať nielen na veľkotonážnych likvidátorov odpadov.
Značné množstvá plastických hmôt sa spaľujú pri lokálnom vykurovaní či pri spaľovaní odpadov po upratovaní záhrad, dvorov, verejných priestorov a podobne. Všetci si musíme stále uvedomovať, že plastické hmoty nepatria do ohňa. Upozorňujme na to v miestach bydliska, v záhradkárskych osadách, pri upratovaní verejných priestorov! Neprirodzene páchnuci dym nás ľahko upozorní, že tieto zásady niekto porušuje - a z takéhoto priestoru radšej odíďme.
Ale ani tým problém neriešime. Splodiny spaľovania sa môžu usadzovať na konzumovaných rastlinách, môžu sa kumulovať v pôde, vode a v inom prostredí, odkiaľ si môžu nájsť cestu k nám. Relatívne nízky transferový koeficient transportu dioxínov z pôdy do rastlín nás nemusí ochraňovať pred ich vplyvom. Prirodzená prašnosť ich ľahko vynesie z pôdy na poľnohospodársku produkciu a do nami dýchaného ovzdušia. Eróziou pôdy sa ľahko dostanú do vodných zdrojov - a tým aj na cestu k nám.
O výskyte dioxínov v životnom prostredí SR nemáme dostatok informácií, a to najmä z dôvodu, že ich zisťovanie si vyžaduje náročné (nákladné) chemické postupy. Škoda, že toto konštatovanie sa týka aj pôdy, ktorá je najpreukázanejším indikátorom znečistenia prírodného prostredia. Je totiž prostredím, v ktorom sa usadzujú najmä splodiny znečistenia ovzdušia, ale aj iné kontaminanty, vyskytujúce sa v prírode. Je známe, že práve cez pôdu sa príroda očisťuje, avšak žiaľ, nie vždy úspešne. Perzistentné kontaminanty sa môžu v pôde hromadiť - a to niekedy až do toxickej úrovne (množstvo robí jed jedom – Paracelsus).
V uvedených súvislostiach sú veľmi nádejné snahy EÚ podporiť tvorbu informácií o stave a priebehu znečistenia pôd, vrátane znečistenia dioxínmi. Slovensko sa v tejto súvislosti zdá byť veľmi atraktívnym partnerom, pretože máme pravdepodobne jeden z najstarších a najrozsiahlejších archívov pôd (pôdnych vzoriek) v Európe, ktorý môže úspešne poslúžiť na odhalenie časového radu znečisťovania životného prostredia. Treba teda veriť, že aj o dioxínoch v našej prírode sa onedlho dozvieme viac.
Prof. RNDr. PAVOL BIELEK, DrSc., VÚPOP Bratislava, Roľnícke noviny c. 2/2011
