Rodina Michala Gbúra z Pod Tepličky, v okrese Spišská Nová, Ves je v okolí známa vďaka jej bačovskej tradícii. A on sám má v tunajšom regióne povesť chýrneho baču. Dnes hospodári v iliašovskom chotári, kde pred rokmi odkúpil tamojšie maštale, ktoré zostali po bývalom poľnohospodárskom družstve. Komplex, ktorý postupne v jeho areáli vybudoval, má dnes úroveň, o akej iní chovatelia možno zatiaľ iba snívajú.
Nechýba v ňom kancelária, kuchynka, spálňa, sprchy, ba ani pripojenie na internet či televízor. Dobré podmienky, ktoré z roka na rok vylepšuje, prispeli k rozšíreniu stáda na 600 kusov. A v prenájme má už niekoľko násobne viac pôdy ako v začiatkoch hospodárenia.
Keď sa mu po založení rodiny pred rokmi narodili dcéry Lucia a Katarína, sotva mu vtedy prišlo na um, že staršia z nich, Lucka, inžinierka, ktorá vyštudovala na Vysokej vojenskej leteckej škole v Košiciach, pôjde v šľapajach bačovského rodu. Výzvu ísť touto cestou vzala jeho dcéra vážne. A dnes ako súkromne hospodáriaca roľníčka dokazuje, že rozoraná brázda jej otca nielenže neostala prázdna, ale ju vo všetkých smeroch ešte zúročuje, i keď, pravda, v inom kúte Slovenska.
Zo Spiša do Zemplína
To je aj dôvod, pre ktorý sa nezdržujeme na Spiši, u baču Michala, ale cieľom našej cesty je obec Stankovce v okrese Trebišov. V dome, ktorý stojí priamo na ovčiarskej farme, nás víta mladá pani, Ing. Lucia Gbúrová - Hredzáková, so svojim polročným synom Markusom v náručí.
„Dnes žijem a podnikám tu, so svojou novou rodinou. Pred rokom som sa vydala za môjho terajšieho manžela Milana, ktorý pochádza z Parchovian, vzdialených od nás iba 6 kilometrov, “ hovorí hostiteľka.
„Pred dvoma rokmi sme tu, v Stankovciach, odkúpili celý komplex bývalého poľnohospodárskeho družstva. Všetko tu dlhé roky pustlo a chátralo, až to bolo v úplne dezolátnom stave, takže odkúpené imanie si vyžadovalo rozsiahlu rekonštrukciu,“ načrtáva farmárka svoje začiatky v tomto kraji, a dodáva: „Môžem povedať, že ľudia v obci boli veľmi radi, že prišiel niekto, kto dal bývalému hospodárskemu dvoru nový život. Nechýbali však ani obavy niektorých ľudí, či nie sme náhodou nejakí špekulanti, a či sme sa do toho nepustili len preto, aby sme objekty opravili a potom ich výhodne predali. Mnohí neveriacky krútili hlavami: Že by sa mladí ľudia, ako sme my s manželom, chceli seriózne venovať poľnohospodárstvu? Nešlo im to do hlavy. Myslím si, že dnes nám mnohí z nich držia palce, aby sme to zvládli, a dávajú nám do prenájmu vlastnú pôdu. Postupne si tu zvykám, a naozaj s potešením konštatujem, že sme sa v tunajšej obci stretli s mnohými dobrými ľuďmi, ktorí nám obzvlášť pri rozbehu farmy veľmi pomohli. Okrem iných si mimoriadne ceníme ústretovosť predsedníčky urbáru, Anny Dulaiovej, ale aj rodiny Drabinovej a mnohých ďalších spoluobčanov. Momentálne máme okolo hospodárskeho dvora prenajatých okolo 220 hektárov pôdy, a plocha sa z roka na rok rozrastá. Ako som už spomenula, ľudia nám chcú dať svoju pôdu do prenájmu, ale problémom sú výpovedné lehoty. Nájomné zmluvy majú totiž podpísané s okolitými podnikmi. Teším sa, že môj otec s uznaním pozerá na naše hospodárstvo, a vždy s úsmevom poznamenáva, že keby on mal toľko rokov ako ja, a keby mal taký komplex, v ktorom sú tri maštale, sklad, garáže, syráreň i ubytovňa pre zamestnancov, dokázal by toho veľa.“
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
