Bývalý Výskumný ústav meliorácií a krajinného inžinierstva – v súčasnosti š. p. Hydromeliorácie – prešiel za posledných desať rokov veľkými zmenami. Tie, žiaľ, spôsobili i mnohé problémy, čo sa prejavilo aj na fungovaní hydromelioračných zariadení. Na to, čo si o tomto vývoji myslí, sme sa opýtali doc. RNDr. ŠTEFANA REHÁKA, PhD, bývalého dlhoročného riaditeľa tohto ústavu, respektíve dnes už štátneho podniku.
V roku 2005 ste nedobrovoľne odišli z postu riaditeľa š. p. Hydromeliorácie. Kam smerovali vaše kroky?
„Od roku 2005 pracujem na Výskumnom ústave vodného hospodárstva v Bratislave ako vedúci vedecký pracovník na Oddelení hydrológie pôdy a krajinných interakcií. Po mojom odvolaní z funkcie riaditeľa štátneho podniku som sa venoval výskumu v problematike krajinného inžinierstva a manažmentu vody a pôdy. Veľmi si cením podporu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, Fakulty krajinného inžinierstva, kde som v spoluautorstve publikoval niekoľko vedeckých a odborných monografických prác a vysokoškolských učebníc. Okrem toho, už 15 rokov pôsobím ako externý vysokoškolský pedagóg na Katedre pedológie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Zapájam sa tiež do riešenia medzinárodných projektov.“
Po vás sa na poste riaditeľa Hydromeliorácií vystriedalo už deväť osôb, o čom to podľa vás svedčí a aký to má dosah na fungovanie tohto podniku?
„V rokoch 2007 – 2010 som pôsobil ako predseda Dozornej rady š. p. Hydromeliorácie. Pri mojom nástupe do dozornej rady bol podnik v zlom stave aj v dôsledku častej výmeny vedenia. Noví ľudia v riadiacich funkciách boli de facto odkázaní na to, čo im pracovníci poradili, alebo aké informácie dostali. Nepoznali hydromelioračné zariadenia, mechanizmus ich fungovania a už vôbec nie ich technické aspekty. Argument, že niekto je ekonomický manažér, je úbohý, lebo nevie ani, čo manažuje. Politika a arogancia moci, žiaľ, prenikla aj do odborných sfér, štátnych podnikov a dokonca i do výskumných ústavov. V súčasnosti sa stále častejšie stretávam s menami ľudí pôsobiacimi vo významných odborných funkciách, ktoré sa však nikde v odborných komunitách neobjavovali, nikdy som od nich nečítal odborné články či komentáre. Títo politickí nominanti majú pritom guráž riadiť vedecké pracovisko alebo štátny podnik a robiť zásadné rozhodnutia bez akejkoľvek odbornej erudície. Často sú to čerství magistri, niekedy aj bakalári, prípadne podnikatelia alebo bývalí starostovia. Ich rozhodnutia v oblasti využívania prírodných zdrojov majú často fatálny dopad. Spravidla pritom ani neuvažujú o kariérnom a odbornom raste v danej problematike, ale o pár rokov ich nájdeme v riadiacej funkcii v celkom iných rezortoch. To je bieda politických nominácií, za ktoré musíme platiť všetci. Veľká časť špičkových odborníkov to už vzdala. Iní diskutujú a snažia sa zachrániť aspoň trosky vedných odborov, udržať kontinuitu poznania a zachrániť zvyšky tvorivých riešiteľských kolektívov. Je absurdné, aby v 21. storočí, v dobe informačnej spoločnosti a demokracie, vládna moc uvažovala o likvidácií výskumných ústavov a výskumu ako takého. Nie priamym rozhodnutím, ale pomalou, nenápadnou ekonomickou likvidáciou.“
Problematiku týkajúcu sa hydromeliorácií ste teda zo zreteľa nestratili. Kam sa podľa vás táto dôležitá oblasť agrárnej výroby uberá?
„Súčasný systém správy a prevádzky hydromeliorácií, ktorý je založený na rôznych podporách a subjektívnych rozhodnutiach o ich prideľovaní, totálne vylučuje uplatnenie všeobecne záväzných ekonomických nástrojov ako sú cena, odpisy, platby a poplatky. Nedostatočné a časovo negarantované finančné zdroje zo štátneho rozpočtu vedú k tomu, že neustále klesá technický stav, úžitková hodnota, funkčnosť i bezpečná prevádzkyschopnosť tohto špecifického druhu majetku štátu. Bez zásadného a systémového riešenia nebudú hydromelioračné systémy schopné v budúcnosti plniť tie funkcie, pre ktoré boli v minulosti vybudované. Problémy súvisiace s hydromelioráciami sa nedajú riešiť iba zotrvaním na doteraz uplatňovanom ekonomicky neúčinnom systéme financovania prevádzkových a investičných potrieb. V tomto systéme chýbajú ekonomické väzby a vlastnícke vzťahy založené na ekonomických princípoch.“
O hydromelioráciách sa intenzívne začalo hovoriť najmä po vlaňajších záplavách. Do akej miery sa na nich podieľali hydromelioračné zariadenia?
„Hydromelioračné zariadenia, konkrétne hlavné odvodňovacie zariadenia, zohrávajú významnú úlohu v protipovodňovej ochrane poľnohospodárskej krajiny. Ich primárnou funkciou je zníženie hladín podzemných vôd, zabrániť povrchovému zamokreniu, odvádzať vodu do recipientu a odvádzať vnútorné vody z hľadiska ochrany územia. Jednoznačne teda patria do komplexného systému protipovodňovej ochrany. Pozostávajú z 24 čerpacích staníc a 5 851 kilometrov odvodňovacích kanálov. V dôsledku toho, že stav čerpacích staníc je zastaraný, len veľmi obmedzene plnia svoje funkcie. Navyše, stav odvodňovacích kanálov je alarmujúci. Som presvedčený, že ani proklamované prijatie 200 pracovníkov na čistenie kanálov v rámci verejno-prospešných prác situáciu významne nezmení. Toto riešenie je opäť nesystémové.“
Čo teda treba spraviť, aby hydromelioračné zariadenia plnili tie funkcie, ktoré by plniť mali?
„Hlavné melioračné zariadenia sa delia na hlavné závlahové zariadenia a hlavné odvodňovacie zariadenia. Závlahové i odvodňovacie zariadenia musia prejsť zásadným transformačným procesom, či už po stránke majetkovo-právnej, ako aj technicko-technologickej. Skôr, ako sa zmienim o možných postupoch, treba vziať do úvahy viaceré zásadné skutočnosti. Hlavné závlahové zariadenia sú technicko-technologický komplex, ktorý sa realizuje od zdroja vody až po štruktúru plodín, pričom efekt sa realizuje v poslednom článku, t.j. v pestovateľskej sústave cez optimalizáciu vodného režimu. Čiže bezprostredne sa podieľa na miere zisku prvovýrobcu. Ten rozhoduje, či a ako bude závlahy využívať.
Závlahové zariadenia sú jednoúčelové a fungujú len niekoľko dní v roku. K zavlažovaniu dochádza vtedy, keď vlhkosť pôdy klesne pod bod, keď sa voda stáva neprístupnou pre rastliny alebo sa obsah vody v pôde k tomuto bodu blíži. V prípade odvodňovacej sústave je situácia iná, z vodohospodárskeho hľadiska je jej funkcia širšia. Efekt sa síce realizuje taktiež u prvovýrobcu, ale principiálne ide o verejno-prospešnú funkciu, a to z hľadiska ochrany územia a odvádzania vnútorných vôd. Teda nejde len o vytvorenie podmienok pre stabilitu rastlinnej produkcie, ale tiež o vodohospodárske účinky. Zásadné rozdiely sú aj v prevádzkových a manipulačných poriadkoch medzi odvodňovacími čerpacími stanicami a závlahovými čerpacími stanicami, a medzi hydrologickými a hydraulickými parametrami kanálových sietí. Rozdiel je aj v tzv. melioračnom detaile. U odvodňovacích sústav je súčasťou pôdy – je pevne zviazaný so zemou - a v prípade závlah je často vo vlastníctve užívateľov závlah. Z uvedeného je zrejmé, ako vecne pristupovať k transformácii tohto majetku.
Treba však dodať, že transformácia sa dotkne niekoľko tisíc objektov, z ktorých je len minimálna časť majetkovo-právne usporiadaná (štát nemá listy vlastníctva) a majetok je rozptýlený po celom území SR. Proces transformácie vlastníckych vzťahov k tomuto majetku je proces ireverzibilný, bez opravných krokov, a bez kvalitnej legislatívnej podpory veľmi ťažko realizovateľný. Stále totiž platí zákon č. 92/1991 o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Čiastočne je síce využiteľný §45 a §45a uvedeného zákona, myslím si však, že úspešná transformácia tohto majetku musí byť realizovaná na základe osobitného zákona.“
Momentálne sú síce poľnohospodári od rozsiahlych záplav ušetrení, ale búrkové lejaky spôsobujú lokálne záplavy. Ako sa dá s týmto čoraz častejším fenoménom bojovať?
„Je pravdou, že búrkové lejaky spôsobujú lokálne povodne, tak ako nedávno v obciach v Malokarpatskej oblasti. Je zaujímavé, že pri týchto záplavách padlo v oblasti Píly 80 mm zrážok v priebehu troch hodín, čo predstavuje 80 litrov na 1 m2. To spôsobilo katastrofálnu situáciu. Uvediem aj niekoľko ďalších príkladov z posledných rokov. V povodí Svinky spadlo 20. júla 1998 až 100 mm zrážok, čo spôsobilo vznik 4-metrovej vlny, ktorá zmietla všetko, čo jej stálo v ceste. Išlo o 1000-ročnú vodu. Štrbský potok dosiahol 24. 7. 2001 hodnotu kulminačného prietoku 120 m3/s. Išlo o viac ako 1000-ročný prietok. Na rieke Handlovke zaznamenali 15. 8. 2010 opäť viac ako 1000-ročný prietok. Počet tisícročných vôd na malých povodiach v posledných 10 - 15 rokoch teda preukázateľne pribúda. Prívalové povodne vznikajú z extrémnych dažďov, ktoré zvýšia povrchový odtok v malom povodí často až 1000-násobne. Povodeň trhá cesty, odnáša mosty, podmýva budovy a podobne.
Je pravdou, že vláda SR schválila Program revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí, ktorý je svojim obsahom pozitívny. Medzi hlavné opatrenia patrí akumulácia vody v krajine, prehrádzky na tokoch a ďalšie štrukturálne zmeny v krajine. Tieto opatrenia sú z hľadiska hospodárenia s vodou pozitívne, avšak pri extrémnych prívalových zrážkach sú de facto málo účinné. Odborníci v oblasti vodného hospodárstva sa zhodujú, že ich účinnosť je vymedzená desaťročnou vodou (Q10), ktorá zodpovedá búrkovým lejakom. Nechcem spochybňovať program revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí, ktorý je z hľadiska akumulácie vody v krajine bezpochyby účinný. Po jeho preštudovaní som ale nadobudol dojem, že má bližšie k adaptačným opatreniam na sucho a k trvalo udržateľnému hospodáreniu s vodou v krajine.
Som však skeptický pokiaľ ide o jeho účinnosť pri protipovodňovej ochrane území. V skutočnosti ani nevieme kvantifikovať účinok takýchto opatrení v povodí, realizovaných na poľnohospodárskej alebo lesnej pôde, na veľkosť odtoku, respektíve prietoku. Takéto opatrenie sa realizuje v špecifických geoekologických pomeroch danej lokality - napríklad hydrogeologické pomery podložia, filtračné vlastnosti hornín, mocnosť pôdneho horizontu a geomorfológia územia – ktoré môžu tento účinok významne ovplyvniť. Pri systémovej protipovodňovej ochrane sa musíme pridržať exaktných východísk, ako sú návrhové dažde, zamerané priečne a pozdĺžne profily tokov a modelové situácie extrémnych prietokov a hladín vody v toku. Revitalizačné opatrenia v krajine však vnímam ako podporné opatrenia a nie zásadné protipovodňové.
Zásadným problémom protipovodňovej ochrany sa podľa mňa venuje len minimálna pozornosť. Mám na mysli najmä prehodnotenie bezpečnosti vodohospodárskych diel. Ide o hydrologickú bezpečnosť (prehodnotenie návrhových parametrov vzhľadom na častý výskyt extrémnych hydrologických javov), hydraulickú bezpečnosť (prehodnotenie kapacity bezpečnostných prepadov, ktoré sú dimenzované na 100-ročnú vodu, ale projektované pred 40 – 60 rokmi) a geotechnickú bezpečnosť (identifikácia výskytu priesakov, ktorých početnosť sa zvyšuje). Nevenuje sa pozornosť úprave a čisteniu tokov, ktorých prietoková kapacita sa v dôsledku zanášania znižuje. Na tieto zásadné protipovodňové opatrenia neexistuje program ani peniaze.
Čo sa týka právnej úpravy ochrany pred povodňami, za pozitívne považujem prijatie zákona č. 7/2010 Z. z. o ochrane pred povodňami, ktorý je plne v súlade so smernicou EP o vode č. 2007/60/ES. Uvedený zákon sprehľadnil zásadné činnosti týkajúce sa preventívnych opatrení na ochranu pred povodňami (ide o opatrenia v krajine a na vodných tokoch) a zaviedol predbežné hodnotenia povodňového rizika na celom území SR, ako aj vypracovanie máp povodňového ohrozenia (od Q10 až do Q1000) a máp povodňového rizika. Zákon zavádza aj vypracovanie Plánu manažmentu povodňových rizík v povodí Dunaja (9 plánov) a v povodí Visly do roku 2015. Tie musia byť koordinované s projektmi pozemkových úprav, územnými plánmi, lesnými hospodárskymi plánmi, a využívaním poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Venuje sa tiež vyhlasovaniu stupňov povodňovej aktivity, ako aj vyhodnocovaniu povodňami spôsobených škôd.“
