Niektoré príspevky mojich kolegov, ktorých som si pre ich životné skúsenosti a z nich vyplývajúcu múdrosť vždy veľmi vážil, ma vyprovokovali, aby som aj ja prispel k aktuálnej téme aspoň niekoľkými vetami.
Zamyslime sa, prečo tie isté podporné nástroje Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ, ktoré sa aplikujú v okolitých stredoeurópskych krajinách, stimulujú tamojších roľníkov k produkcii, k zvyšovaniu produktivity a trhovej konkurencieschopnosti, ale na Slovensku to tak nie je.
Večné vyhováranie sa na nízke dotácie neobstojí, pretože ak dotácie prepočítame na jednotku produkcie, a nie na hektáre, potom zistíme, že Slovensko je v čerpaní podpory z fondov EÚ spomedzi 27 členov na poprednom, ak nie na prvom, mieste.
Je očividné, že tie miliardy eur sa niekde strácajú. Domáci výrobcovia prichádzajú o trhy, výroba a tvorba pridanej hodnoty klesajú, ale zisky rastú. Rastú zisky prvovýrobcov, ale aj zisky dodávateľov výrobných vstupov, štedro subvencovaných strojov a iných investičných statkov.
V rámci európskej únie tiež máme suverénne najväčšie hospodárstva, merané výmerou obhospodarovanej pôdy, a absolútnu prevahu fariem právnických osôb, založených na nájomnej práci. Sú to výborné predpoklady pre čerpanie výhod veľkovýroby z ekonómie rozsahu, na rozdiel od rozdrobeného rodinného hospodárenia napríklad v Rakúsku či v Poľsku!
Lenže výsledky tomu nezodpovedajú, takže nám z toho vychádza, že nastúpený trend slovenského poľnohospodárstva je prirodzeným výsledkom spôsobu, akým sa u nás vykonala transformácia a privatizácia poľnohospodárstva. Kapitalistický podnik sa v cieľoch a v motivácii k práci zásadne líši od rodinného hospodárstva.
Otázkou však zostáva, či u nás boli objektívne predpoklady alebo vôľa ísť po roku 1990 inou cestou prestavby poľnohospodárstva, vybudovaného v rokoch plánovaného hospodárstva.
Doc. Ing.GEJZA BLAAS, CSc.,
Bratislava
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)