Po každom suchom roku sledujeme podobný scenár. Najprv prídu škody, potom diskusia o závlahách a mimoriadnej pomoci. Keď zaprší, téma postupne zmizne. Lenže voda, ktorá chýba v pôde, krajine a podzemných zásobách, sa jednou búrkou nevráti. A problém, ktorý vznikal desaťročia, nemožno vyriešiť jedným investičným projektom.
Otázka preto neznie iba tak, čo urobíme s jednou plodinou v jednom roku. Musíme sa pýtať, či bude možné o desať alebo dvadsať rokov stabilne hospodáriť v regiónoch, ktoré dnes patria k najdôležitejším produkčným oblastiam Slovenska. Šiesty august 2026 priniesol na juhu krajiny teploty presahujúce 40°C a v Dolných Plachtinciach rekordných 42,2°C. Podľa SHMÚ išlo o operatívne údaje, ktoré podliehajú verifikácii. Samotný signál je však zrozumiteľný už dnes.
Jeden dážď problém nevyrieši
Keď po dlhom suchu príde búrka a za krátky čas spadne dvadsať či tridsať milimetrov zrážok, na prvý pohľad to vyzerá ako záchrana. Lenže rozhodujúce nie je iba to, koľko vody spadne, ale koľko jej pôda dokáže prijať a ako dlho zostane v krajine. Na zhutnenej, prehriatej alebo eróziou poškodenej pôde môže veľká časť vody odtiecť po povrchu. Odnesie so sebou pôdu a živiny, skončí v priekope, kanáli alebo toku a o niekoľko dní máme na poli opäť sucho. Intenzívna búrka preto nemusí doplniť pôdnu vlahu tak, ako by naznačoval údaj zo zrážkomera. Už staršie klimatické scenáre SHMÚ upozorňovali, že na juhu Slovenska možno očakávať dlhšie suché obdobia prerušované kratšími, ale výdatnejšími zrážkami. Pri vyššej teplote zároveň rastie výpar a potreba vody zo strany rastlín. Aj keby sa teda ročný úhrn zrážok dramaticky nezmenil, voda môže prichádzať v nesprávnom čase a vo forme, ktorú krajina nedokáže využiť. Európska environmentálna agentúra opisuje pre strednú a východnú Európu kombináciu sucha, tepelného stresu, postupného vysušovania krajiny a prívalových povodní. Presne túto zdanlivo protichodnú situáciu začíname vidieť aj u nás: raz nemáme vodu a inokedy ju nevieme zachytiť.
Nie je to iba problém počasia
Bolo by jednoduché všetko pripísať extrémnemu roku. Sucho a horúčavy však často iba odhalia slabé miesta, ktoré v krajine vznikali celé desaťročia. Máme veľké pôdne bloky bez dostatočného množstva krajinných prvkov. Časť pôd je zhutnená, trpí nedostatkom organickej hmoty, nevhodným pH alebo slabou biologickou aktivitou. Mnohé kanály, priekopy a drenážne systémy boli navrhnuté najmä tak, aby vodu čo najrýchlejšie odviedli. V čase nadbytku to malo svoju logiku. V čase opakovaného sucha sa však musíme pýtať, či časť týchto systémov nemá vedieť vodu aj regulovane zadržať. Za tento stav nemožno jednoducho obviniť dnešného farmára. Poľnohospodári hospodária v krajine, ktorú zdedili, na často rozdrobených vlastníckych vzťahoch a podľa pravidiel, ktoré sami nevytvorili. Desaťročia sa od nich požadovala najmä vysoká produkcia, efektivita a nízka cena. Teraz od nich očakávame, že popri výrobe potravín sami opravia pôdu, zadržia vodu, obnovia krajinu a ešte to celé zaplatia. Takto to fungovať nebude.
Čo môže urobiť farmár
Farmár nie je bezmocný. Veľa opatrení sa začína priamo na parcele a ich význam rastie s každým suchým rokom:
Nie každé pole potrebuje rovnakú technológiu. Strip-till, no-till, minimalizácia ani klasické obrábanie nie sú samy osebe zárukou úspechu alebo neúspechu. Rozhoduje pôda, predplodina, množstvo pozberových zvyškov, zhutnenie, termín zásahu, dostupná vlaha a kvalita vykonanej práce. Časť opatrení však znamená nové náklady, zmenu techniky, zníženie obrábanej výmery alebo výsledok až po viacerých rokoch. Ak retenčný pás, mokraď či vetrolam prináša úžitok celej obci alebo povodiu, nemožno očakávať, že ho bude financovať iba podnik, na ktorého parcele vznikne.
Farmár nemôže sám opraviť regionálnu závlahovú sústavu, meniť režim štátneho kanála, zasahovať do drenáže či vodného toku, zadržiavať vodu na cudzích pozemkoch alebo vyriešiť vlastnícke vzťahy, povoľovanie a verejnú infraštruktúru. Nemôže ani zavlažovať bez spoľahlivého a dlhodobo udržateľného zdroja vody. Závlahy budú v mnohých regiónoch nevyhnutné, ale samy osebe nestačia. Nenahradia zdravú pôdu, zadržiavanie vody v povodí ani rozumné riadenie odvodnenia. Ak vodu z krajiny urýchlene odvedieme a následne ju chceme draho čerpať späť, riešime následok namiesto príčiny.
Preto je potrebný spoločný prístup rezortov pôdohospodárstva, životného prostredia, regionálneho rozvoja a financií, spolu s obcami, vodohospodármi, vlastníkmi pôdy a farmármi. Climate-ADAPT pri opatreniach na zadržiavanie vody zdôrazňuje potrebu miestneho posúdenia, koordinácie viacerých úrovní a kombinovania zásahov v pôde, krajine aj infraštruktúre.
Ako agronóm si netrúfam navrhovať vodný zákon ani rozhodovať, kde sa má postaviť vodná stavba. Viem však pomenovať to, čo vidím na poliach: pôda a krajina strácajú vodu rýchlejšie, než ju dokážeme nahradiť. Plodiny sa dostávajú do stresu skôr, extrémy sú silnejšie a pestovateľské rozhodnutia sú každým rokom rizikovejšie. Nestačí preto po každom suchu riešiť iba jednorazové odškodnenie. Najprv potrebujeme vedieť, v akom stave sú závlahy, drenáže, kanály, pôdy a zdroje vody. Potom treba vybrať konkrétne územia, kde sa bude súčasne skúšať regulované odvodnenie, obnova pôdnej štruktúry, zachytávanie zrážkovej vody, moderné závlahy a prírodné retenčné riešenia. A výsledok musíme merať podľa toho, koľko vody zostalo v pôde a krajine, ako sa znížila erózia, či sa stabilizovali úrody a či opatrenia fungujú aj po niekoľkých rokoch. Nie iba podľa počtu vysadených stromov, vybudovaných objektov alebo minutých eur.
Cieľom nie je strašiť ani tvrdiť, že sa zo Slovenska zo dňa na deň stane Sahara. Rovnako neexistuje jedno opatrenie, ktoré zvráti globálnu zmenu klímy. Vieme však ovplyvniť, ako rýchlo voda z územia odtečie, koľko jej pôda prijme, ako dlho ju krajina udrží a akú šancu dostanú plodiny, obce aj príroda v ďalšom suchom období.
Príroda dokáže pri obnove vodného režimu urobiť prekvapivo veľa, ak jej vytvoríme podmienky. Obnova mokradí, spomalenie odtoku, vegetácia a prirodzené procesy v krajine nie sú romantickým doplnkom technických riešení. Sú jednou z ich vrstiev. Juh Slovenska nie je stratený. Je však varovaním, čo môže postupne čakať aj ďalšie regióny. To, čo dnes považujeme za problém najteplejších oblastí, sa môže posúvať severnejšie.
Ing. Alexander Kakaš, agroporadca
