Pred časom som svoj príspevok v Roľníckych novinách začínal úvahou na tému: Nemáte niekoho? Potrebujeme človeka! Ponúkame stabilné zamestnanie - poraďte. Reč bola o nedostatku agronómov, zootechnikov, no predovšetkým mechanizátorov. Ospravedlňujem sa za nepresnosť, dnes sú to už podľa diplomov manažéri výroby, no starí praktici ich ešte volajú tradične.
Do titulku dnešného článku som si „požičal“ názov svetoznámeho románu Henryka Sienkiewicza – Quo vadis, lebo nič výstižnejšie mi v tejto chvíli nenapadá. Čo sa to deje? Kde sú absolventi?
Žijeme v dobe technických, informačných a digitálnych revolúcií. Vývoj ide tak rýchlo, že odborníci majú pomaly problém triediť a pomenovať jednotlivé časové úseky. Slovensko sa stalo v krátkom čase, vzhľadom na produkciu automobilov, priemyselnou veľmocou.
Masmédiá nám ponúkajú pohľady do výrobných hál, kde „tancujú balet“ ramená robotov a manipulátorov, a automatizované linky posúvajú výrobky od jednotlivých dielcov až po hotový výrobok. Priemyselná revolúcia 4.0. Nádhera. Človeka tam takmer neuvidíš! Pre istotu, aby niečo nepokazil, alebo aby ho nebolo treba zaplatiť? Aj takýto stav vymyslel človek–inžinier a absolvent univerzity. Toto všetko človek dokáže. No okrem tvorivej práce človek potrebuje aj piť a jesť!
Návrat o 50 rokov
A teraz sa vrátim k téme, obsiahnutej v nadpise. Keď som pre 50 rokmi nastupoval na štúdium mechanizácie na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, tušil som, čo ma v živote čaká. Keďže som mal k prírode a k poľnohospodárstvu vždy blízko, tak predstava, že budem mať raz na starosti stroje a zabezpečovanie ich opráv pre nasadenie v práci, bola pre mňa celkom prirodzená. Rozhodovanie, čo sa bude robiť, mal na starosti často agronóm a zootechnik. Mechanizátor sa musel postarať o to, aby všetko fungovalo. Bol to čas, kedy musela byť v podniku fungujúca dielňa. Všetky náhradné diely bolo treba zháňať osobne; často zo špecializovaných skladov. Niektoré boli aj jediné v republike, a tak mechanizátor často cestoval od Košíc cez Šulekovo či Olomouc až po Rakovník.
Bol to čas, kedy sme sa museli spoľahnúť na dobré kamarátske vzťahy zo školy, ale aj na schopnosť nadviazať nové, hoci len obchodné, kontakty s cudzími ľuďmi. Bola to ďalšia výborná vysoká škola medziľudských vzťahov. Áno, niekedy aj zahraničných. Ak si chcel inžinier budovať svoju povesť, musel aj v rozhovoroch s predajcami a s pracovníkmi servisu dokázať, že vie o čom hovorí, že sa v strojoch a v ich častiach vyzná, že dokáže porovnávať a seriózne posúdiť potrebu výmeny alebo možnosti renovácie súčiastok.
Súčasný svet je o 50 rokov ďalej. Je iný?
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)
