Generácie zootechnikov sa na nitrianskej univerzite učili, že chov ošípaných je „ťažkým priemyslom“ slovenského poľnohospodárstva, ktorý je z hľadiska príjmov, jedným zo základných pilierov nášho poľnohospodárstva.
Desaťročia sa teda toto odvetvie budovalo, zveľaďovalo, podporovalo a aj napredovalo. Vďaka tomu sme si doma nielenže vyrobili dostatok kvalitného bravčového mäsa, ale mohli sme si dovoliť ho aj vyvážať.
Ani prvé roky transformácie nemali na chov ošípaných až taký zhubný vplyv, ako napríklad na chov dojníc. Ešte v roku 2002 sa na Slovensku chovalo 1,55 milióna ošípaných, z toho 117 500 prasníc, a v produkcii bravčoviny sme boli sebestační zhruba na 95 percent.
Chov ošípaných, vrátane krmovinárskeho a spracovateľského priemyslu, sa podieľal na tvorbe hrubého domáceho produktu sumou 526 miliónov eur a dával prácu viac než siedmim tisíckam ľudí.
Za posledných osem rokov, z toho šesť sme už boli členmi Európskej únie, sme však prakticky o všetko prišli a začiatok tohto roka je už len povestným klincom do rakvy. Ak dnes chovatelia ošípaných hovoria, že toto odvetvie sa rúti do záhuby, naozaj nejde o planý poplach.
Stačí, ak uvedieme ešte pár čísel. Stavy ošípaných klesli ku koncu minulého roku na 687-tisíc a prasníc na 41-tisíc. „Dnes už však ani tieto čísla neplatia,“ hovorí Andrej Imrich, predseda Zväzu chovateľov ošípaných na Slovensku. „Momentálne máme už len okolo 37-tisíc prasníc a domácu potrebu bravčového mäsa dokážeme pokryť iba na 33 – 35 percent.“
Poľnohospodárom klesli tržby za ošípané v období rokov 2002 – 2010 o vyše 62 percent – z 243 miliónov eur na 93 miliónov eur. Znížila sa zamestnanosť, navnivoč vyšli milióny eur investovaných do chovov a o desiatky miliónov eur sa zhoršila naša obchodná bilancia v zahraničnom obchode.
„Chov ošípaných prežíva najhoršiu krízu v celej histórii. Tak zle ešte nebolo,“ konštatuje Andrej Imrich.
Samozrejme, že hlavnou príčinou tohto stavu je dlhotrvajúci pokles nákupných cien ošípaných – kým v roku 2002 sa ošípané predávali po 1,49 eur za kilogram živej hmotnosti, vlani dosiahla priemerná nákupná cena len 1,12 eur a na začiatku tohto roka klesla až pod úroveň 1 eura.
Pritom ceny kŕmnych zmesí, ktoré tvoria najväčšiu nákladovú položku v chove ošípaných, sa za posledný rok zvýšili zhruba o 50 percent.
„V posledných 5 – 6 mesiacoch prerábali chovatelia na každom kilograme jatočnej ošípanej 0,15 – 0,30 eur,“ hovorí Andrej Imrich.
Je jasné, že nikto na Slovensku nemôže ovplyvniť európsky či svetový vývoj nákupných cien ošípaných, ale vzhľadom na okolnosti a dôležitosť tohto odvetvia si chovatelia ošípaných pozornosť, a najmä pomoc štátu zaslúžia. Veď dnes už ide o tých najlepších chovateľov, ktorí dokážu konkurovať chovateľom v západnej Európe a ktorí sú chovateľmi telom aj dušou.
No napriek tomu, že sa chovatelia opakovane a na viacerých miestach pomoci domáhali, dočkali sa tak akurát chladného prijatia a neurčitých prísľubov. Na poslednom rokovaní s ministrom pôdohospodárstva predložili aj konkrétne požiadavky – napríklad požičanie obilia zo štátnych rezerv, zaradenie bravčoviny medzi tzv. citlivé komodity a finančnú pomoc v objeme 5 miliónov eur - ale aj tie ostanú podľa všetkého len v rovine zbožných želaní.
Pritom napríklad v susednej Českej republike pravicová vláda vyčlenila pre chovateľov ošípaných 300-tisíc ton obilia a 400 miliónov korún. Opatrenia na podporu tohto odvetvia sa pripravujú aj v Španielsku či vo Francúzsku, chrbtom sa k chovateľom ošípaných nestavajú ani vlády v Maďarsku alebo v Poľsku.
Aj v týchto krajinách sa pritom musí šetriť a nemajú peniaze na rozhadzovanie, nuž ale, „kde je vôľa, tam je aj cesta“.
