Od roku 2002 sa počet ošípaných na Slovensku znížil o 900-tisíc, na súčasných 650-tisíc kusov. O to horšie vyznievajú čísla o konzumácii bravčového mäsa. Kým jeho ročná spotreba sa u nás pohybuje na úrovni 180-tisíc ton ročne, na všetkých slovenských farmách sa vyprodukuje len 66-tisíc ton.
V zemplínskom regióne je prepad stavov ešte drastickejší. Do zabudnutia odišli veľkovýkrmne ošípaných v Budkovciach i v Zemplínskej Širokej a aktívnych chovateľov ošípaných v regióne možno dnes porátať na jednej ruke.
Roľnícke družstvo (RD) Voľa v okrese Michalovce bolo dlhé roky jedným z producentov bravčového mäsa na slovenský trh. Vlani však jeho výrobu obmedzili na 30 prasníc a teraz s chovom ošípaných skončili celkom. O tomto rozhodnutí predseda družstva Zdeněk Janičkovič hovorí veľmi ťažko.
Začiatok konca
„Úpadok chovu ošípaných sa na Slovensku začal po našom vstupe do Európskej únie a prijatím jej spoločnej poľnohospodárskej politiky bez prechodného obdobia a bez domácej podpory. Bolo to v situácii, keď podpora agrárneho sektora bola spoločná, ale podmienky pre jeho fungovanie boli diametrálne odlišné. Po roku 2002 boli ekonomicky sebestační len chovatelia s rozvinutou infraštruktúrou a už vybudovanými objektmi na chov ošípaných, ktoré spĺňali požiadavky EÚ. Tak sa v priebehu času v zemplínskom regióne udržali len 3 – 4 životaschopné farmy, medzi ktorými bola aj naša,“ spomína voliansky predseda.
V uplynulých rokoch otriasli slovenskou verejnosťou aféry okolo likvidácie veľkých výkrmní ošípaných, ktorých sa majitelia zbavovali tým, že zvieratá nechali uhynúť na pozemkoch fariem. Volianskemu družstvu sa darilo udržiavať ekonomickú rovnováhu len s veľkou námahou. Je to jedno z mala družstiev, ktoré má vo svojom logu ošípanú. Avšak snaha o zachovanie tradície bez reálnych možností jej ďalšej existencie vydrží len krátky čas.
„Momentálne je u nás situácia hlboko pod bodom mrazu. Pred dvomi rokmi sme zredukovali chov na 30 prasníc, ktoré slúžili ako dôkaz, že sa u nás ošípané niekedy chovali. Po zvážení všetkých plusov a mínusov sme v predstavenstve družstva dospeli k záveru, že takýto stav je horší, ako keby sme chovali stovky ošípaných, a v tomto roku sme s chovom úplne skončili,“ konštatuje Zdeněk Janičkovič.
Hľadali náhradu
Tento závažný krok vyvolal veľkú diskusiu o tom, ako nahradiť túto činnosť. Po zvieratách ostali priestory, museli prepustiť ľudí, ktorí sa o ošípané starali a v neposlednom rade museli riešiť ďalšiu stratégiu družstva.
„Na manévrovanie nám neostal ani veľký priestor a ani čas. Pokiaľ by sme chceli prejsť na chov hydiny, potrebujeme novú technológiu. A pri súčasných cenách, aké sú v EÚ a u nás, by to bolo veľmi riskantné. Túto dilemu sme vyriešili tak, že sme zvýšili stav dojníc, aby sme aspoň sčasti nahradili stratu tržieb, ale aj preto, aby sme dali prácu ľuďom, ktorí pracovali okolo prasníc,“ pokračuje voliansky predseda.
Zdeněk Janičkovič tak trochu ironicky konštatuje, že ekonomika družstva stála na troch nohách – rastlinnej výrobe, chove dojní a chove ošípaných. Dnes sú to len dve nohy a ekonomike hrozí labilita. Ako chcú tomu zabrániť?
Myslia aj na budúcnosť
„Veľký priestor nevidíme, ale o budúcnosti rozmýšľame. Budovy po ošípaných chceme rekonštruovať na výrobne kŕmnych zmesí. Východiskom by mohla byť výroba produktov z mlieka, predaj z dvora. To všetko si však vyžaduje veľké investície. Prístup k dotáciám je pritom čoraz zložitejší. Veľkú chybu vidím v tom, že dotácie z EÚ sa vložili plošne do pôdy a živočíšna výroba ostala bokom. Možno sa raz niekto na ministerstve chytí za hlavu a odváži sa uvažovať gazdovským rozumom, či je v čase krízy ekonomické dovážať mäso spoza hraníc, alebo ho vyrábať doma a dať prácu ľuďom, ktorí berú dávky v nezamestnanosti. Pre návrat ku chovu ošípaných treba chovateľom poskytnúť dotácie, vyplatiť peniaze za životné podmienky zvierat a umožniť výhodné pôžičky obilia zo štátnych rezerv. Dnes, keď ministerstvo musí tvrdo bojovať o každé euro pre rezort je to utópia, preto návrat ošípaných do našich opustených priestorov nie je reálny,“ dodáva na záver voliansky predseda.
ŠTEFAN VARŠANÍK
