Už sa veľa písalo o rozmachu skleníkov na Slovensku, ale o to menej o ich problémoch, ktoré sa v dôsledku vojnovej, energetickej a inflačnej krízy časom len ďalej prehlbovali. Áno, bol to úspech! V dôsledku vzniku zhruba sto hektárov moderných skleníkov sme sa stali takmer sebestačnými v paradajkách. Prednedávnom to bola ešte komodita, ktorá bola dovážaná hlavne z Maroka, Holandska a zo Španielska. No teraz, v letných mesiacoch chrlíme toľko paradajok, že máme aj na export.
Otázne je, prečo sme tento „zázrak“ nedokázali realizovať aj v iných komoditách. Myslím hlavne na uhorky a papriky, kde má v pestovaní pod zakrytými plochami najväčší potenciál. Ďalšou záhadou je, prečo sú niektorí skleníkári na pokraji svojich síl a či je šanca na ich prežitie pri súčasných podmienkach. Faktom je, že tento sektor je najmenej podporovaný v rámci Slovenka.
Vyradenie z podporných titulov
Problémom je, že agrárna produkcia je podporovaná hlavne cez platby na plochu, takže sektory, ktoré produkujú na malej ploche veľa produkcie, pridanej hodnoty a majú veľa zamestnancov, tak paradoxne dostávajú pomerovo najmenej. Preto sa môže stať, že okolo 14 tisíc euro dostáva pestovateľ obilia na jedného zamestnanca a 20 euro skleníkar. Áno, dostáva 700 násobne menej, nie je to preklep! Nehovoriac o tom, že už ani tých 20 eur nedostáva, lebo PPA začala vyraďovať zakryté plochy zo SAPS-ových platieb pre hydroponický spôsob pestovania, aj keď pod skleníkom je poľnohospodárska pôda! Na rovinu treba povedať, že tých 200 eur na hektár je pre zakryté plochy taká zanedbateľná čiastka, že by odobratie tejto platby týmto pestovateľom ani nevadilo, keby to neznamenalo vyradenie skleníkov aj z iných podporných titulov. Poberanie jednotnej platby za plochu je totiž podmienkou aj pre viazané platby, ktoré sú, tak ako aj z názvu vyplýva, viazané na produkciu. Z hektára skleníkov sa síce vyprodukuje 650 ton paradajok, no nevzniká nárok ani na viazané platby, pre ten istý dôvod: nepoberajú SAPS.
Bez nároku na dotácie
Väčšie šťastie nemali ani so Zelenou naftou. V skleníkoch sa prirodzene nepoužívajú traktory, kombajny, využíva sa ručná práca, tak nemajú nárok ani na dotácie pre špeciálnu rastlinnú výrobu, aj keď ju robia veľmi intenzívne. Síce v rámci Zelenej nafty by mohla byť podporená aj spotreba plynu a elektriny, no práve táto časť nebola v Bruseli notifikovaná. Asi sa len zabudlo! Skleníkari sú vybavení veľakrát aj argumentom, že: „však sa spojte do organizácie výrobcov, a tá bude mať možnosť za Vás žiadať podporu“. Tu sa ale pýtame, prečo je táto forma podnikania jediná možnosť ako prežiť? Prečo sme nútení do spolupráce, aby sme vôbec mohli existovať? Prečo nemôže aj farmár, ktorý sa nespája získať na svoju vlastnú farmu pomoc, ako iné sektory pôdohospodárstva? Svetlým momentom pre zakryté plochy bolo to, keď dostali jednorazovú pomoc pre energetickú krízu a mysleli si, že sa v tom bude pokračovať a táto pomoc sa pretaví do riadnej schémy štátnej pomoci. Zatiaľ sa nedočkali. Za zakryté plochy farmári platia cca. 150 až 200 tisíc eur do štátnej pokladne za každý hektár využívanej plochy bez ohľadu na to, či sú ziskový alebo nie. Odvádzajú zhruba 50-80 tisíc eur dane z pridanej hodnoty a platia 100 tis eur odvodov za každý hektár. Nečudo, že sa v roku 2023 skleníkari začali búriť, keď sa dozvedeli, že v prvej výzve na podporu investícií do špeciálnej rastlinnej výroby nebudú oprávnenými žiadateľmi, lebo nepoberajú platbu na plochu.
Doma bez podmienok, v zahraničí vítaní
Pre mnohých to už bolo toľko „zhôd náhod“, toľko výhovoriek „lebo nepoberáte SAPS“, že niektorí domáci farmári sa rozhodli podnikať tam, kde sú vítaní a začali stavať skleníky v Českej republike, alebo v Maďarsku. Dôvod?
Viac sa dočítate v Roľníckych novinách.
