Princíp opatrnosti je predmetom jedného z najväčších vedecko-politických sporov posledných rokov týkajúcich sa normotvorby a zároveň je zdrojom emotívnych postojov a reakcií na strane jeho priaznivcov i odporcov. Pre prvých ide o jednu z najväčších civilizačných vymožeností EÚ zameranú na ochranu zdravia a životného prostredia, pre druhých je symbolom spiatočníctva a dominancie kultúry strachu. Čo vlastne princíp opatrnosti znamená a aké sú príčiny a dôsledky jeho aplikovania?
BRATISLAVA. Na samom začiatku bola fenomenálna explózia úrovne vedeckého poznania v priebehu 20. storočia a následných technologických aplikácií nových poznatkov. Do životného prostredia sa takto vo veľkom množstve uvoľňujú nové a nové produkty, pričom ale riziká takéhoto vývoja sú známe iba čiastočne. Pokiaľ ide o nové chemické produkty, odhaduje sa, že od Druhej svetovej vojny sa do životného prostredia uvoľnila viac ako 143 000 syntetických molekúl.
Nedá sa povedať, že by sa nové produkty netestovali vôbec. Predovšetkým tie, čo sú potenciálne nebezpečné a majú skončiť v potravinovom reťazci sú podrobované osobitnej povoľovacej procedúre prebiehajúcej v réžii odborne kompetentných verejných úradov: v EÚ to je to EFSA a v USA FDA.
Na zakázanie nejakého produktu sa ale štandardne požadovalo (a väčšinou stále ešte požaduje) predloženie jednoznačného a presvedčivého vedeckého dôkazu o jeho škodlivosti pre človeka, prípadne pre životné prostredie. Takáto podmienka sa ale z rôznych dôvodov postupne stávala terčom stále silnejšej kritiky, ktorá sa dá zhrnúť do vety, že „neexistencia dôkazu o škodlivosti ešte zďaleka nie je dôkazom neškodnosti“. Postupne totiž stále viac pribúdali príklady kontroverzných produktov, ktoré boli na začiatku považované za neškodné, neskôr sa ale začali množiť náznaky škodlivosti (chýbal ale jednoznačný vedecký dôkaz, ktorý by preukazoval prepojenie medzi príčinou a dôsledkom), ktoré, keď presiahli určitú kritickú hranicu, viedli k zákazu produktu. Typickým príkladom bol insekticíd známy ako prášok DDT. Hlavný problém takéhoto prístupu spočíva v tom, že medzi obdobím, keď už existuje veľa vedeckých náznakov škodlivosti a konečným zákazom môžu uplynúť roky až desaťročia a za celý tento čas je obyvateľstvo vystavené už pomerne známym toxickým účinkom produktu. Uplatňovanie konceptu nazvaného „princíp opatrnosti“ má tento nedostatok vyriešiť.
(Viac sa dočítate v Roľníckych novinách)
