Sója fazuľová Glycine max (L.) Merill je rastlinnou komoditou, ktorá patrí k tzv. strategickým plodinám. Úroda semien sóje je cenným a lacným zdrojom kvalitných bielkovín pre ľudskú výživu, ako aj hodnotným krmivom pre hospodárske zvieratá. Pri vykazovanej celosvetovej ploche tejto plodiny - vyše 129 miliónov hektárov (2021; 125 miliónov hektárov prvýkrát prekročených v roku 2017), je sója z celosvetového hľadiska po kukurici, pšenici a ryži štvrtou najviac pestovanou plodinou.
Význam, a história
Desiatku krajín, dlhodobo najvýznamnejších producentov sóje tvorí USA (82,7 miliónov ton – ďalej len Mt, 38 percent), Brazília (58,5 Mt, 28 percent), Argentína (33,1 Mt, 16 percent), Čína (14,4 Mt, 7 percent), India (8,3 Mt, 4 percentá), Paraguay (5,2 Mt, 2 percentá), Kanada (3,7 Mt, 2 percentá), Bolívia ( 1,7 Mt, 1 percento), Ukrajina (1,5 Mt, 1 percento), a Rusko (1,4 Mt, 1 percento). Z hľadiska svetadielov, 85 percent sóje sa dopestuje v Severnej a Južnej Amerike spolu (186,5 Mt), 12 percent v Ázii (25,4 Mt), 2 percentá v Európe (4,8 Mt), 1 percento v Afrike (1,7 Mt), a takmer žiadne percento v Austrálii (0,5 Mt). Je zrejmé, že pri takomto objeme dopestovanej produkcie, resp. aj konkurencie, udržateľnosť slovenskej sóje musí byť úzko spätá s kvalitou, na čom deklarovaná značka SK „GMO free“ je aj postavená.
Svoj súčasný strategický význam sója nadobudla počas minulého storočia, kedy prešla výraznými šľachtiteľskými úspechmi, preto je považovaná za jednu z najprevratnejších novodobých plodín. Zároveň je sója jednou z najstarších kultúrnych plodín vzdialeného východu. Pôvod tejto plodiny sa zvyčajne spája s niekoľkými regiónmi juhovýchodnej a východnej Ázie, rôznymi oblasťami od Indie po Japonsko. Väčšina výskumov sa zhoduje v tom, že všetky formy sóje sa doposiaľ voľne vyskytujú v Madžusku, čo zároveň určuje jej pravdepodobnú domovinu niekam na rozhranie Číny a Kórey. Ide o plodinu, ktorá historicky umožnila nárast ľudskej populácie viacerých ázijských krajín, podobne ako bol rast hustoty obyvateľstva Európy podporený rozšírením pestovania zemiakov. Semená sóje obsahujú vysoký podiel bielkovín a tukov, oddávna sa používajú na výrobu oleja, kŕmnych zmesí a potravín.
Rozšírenie pestovania sóje v Európe a na Slovensku
Do Európy bola sója dovezená v 18. storočí a prvotne sa vysiala v stredomorí, v Chorvátsku, Grécku, Taliansku a tiež v južnom Rakúsku, resp. v bývalej monarchii. Z prvých pokusov pestovania sóje na území Slovenska sa v písomnostiach zmieňuje niekoľko lokalít z 19. storočia, kedy išlo skôr iba o akúsi raritu. V jednej z predvojnových štatistických ročeniek prvej ČSR, pre rok 1935 je uvedená výmera 996 hektárov plochy osiatej sójou. V porovnaní s väčšinou plodín inak pestrej škály ostatných strukovín (len pre zaujímavosť: fazuľa v čistej kultúre 5 836 hektárov a v zmesiach 65 178 hektárov, hrach 15 051 hektárov, šošovica 5 942 hektárov vika 18 859 hektárov, bôb konský 3 078 hektárov, lupina 229 hektárov, peluška 4 341 hektárov) či olejnín (repka a repica 3 708 hektárov, slnečnica v čistej kultúre 424 hektárov a v zmesiach 26 987 hektárov, mak 12 053 hektárov, ľan na semeno a vlákno spolu 13 428 hektárov, konopa na semeno a vlákno spolu 7 394 hhektárov, horčica na semeno 451 hhektárov) išlo o zanedbateľnú plochu. Pre úplnosť, v 1934 sa sója vysiala na 680 hektárov, zberová plocha činila 633 hhektárov, k dvom predchádzajúcim rokom pestovanie sóje nebolo štatisticky podchytené.
Výskum na Slovensku
V budovateľskej ére povojnového obdobia, s ohľadom na vtedajšiu perspektívu pestovania sóje vo svete (najmä v USA) a očakávaný nárast využitia sóje aj v bývalom Československu, bolo do predmetu agronomického výskumu tiež zaradené pestovanie sóje. Perspektíva sóje sa črtala najmä z hľadiska jej kvalitatívneho zloženia, išlo o cenný zdroj esenciálnych aminokyselín obsiahnutých v semenách, ktoré sa v tej dobe plánovali využiť aj pre kŕmne účely, avšak sója bola v prvom rade docenená z hľadiska racionálnej výživy obyvateľstva.
Viac sa dočítate v Roľníckych novinách.
