V posledných desaťročiach sa welfare (pohoda) hospodárskych zvierat dostáva čoraz viac do popredia odbornej i verejnej diskusie. Zatiaľ čo tradičný prístup sa zameriava najmä na prevenciu bolesti, chorôb a stresu, rastie záujem o tzv. pozitívnu welfare - stav, keď zviera nezažíva len absenciu utrpenia, ale aj prítomnosť pozitívnych zážitkov, pohodlia a možnosti prirodzene sa správať. Presne týmto smerom sa uberá práca výskumného tímu vedeného Jessici Stokes.
Cieľom autorov bolo vytvoriť komplexný, prakticky využiteľný rámec, ktorý by umožnil hodnotiť úroveň pozitívneho welfare dojníc - nielen na základe vedeckých kritérií, ale aj s dôrazom na skúsenosti a odborný pohľad farmárov.
Výsledný rámec ponúka tri úrovne pozitívnej welfare (označené ako welfare +, ++ a +++), pričom každá vyššia úroveň predstavuje hlbšie naplnenie potrieb zvieraťa. V centre pozornosti stoja oblasti ako pohodlie, pôžitok, záujem, sebadôvera a zdravý život. Tento model má ambíciu ísť nad rámec legislatívnych požiadaviek a zamerať sa na skutočnú kvalitu života zvierat.
V prvej fáze výskumu bol rámec vytvorený na základe systematickej analýzy literatúry. Následne bol testovaný a upravený v spolupráci s farmármi prostredníctvom pokusných skupín. Tento prístup umožnil získať cenný pohľad z praxe a zabezpečil, že výsledné hodnotiace kritériá budú pre farmárov realistické a zmysluplné. Výskumníci zistili, že farmári prejavovali silnú motiváciu zapojiť sa do projektu. Vnímali pozitívnu welfare nielen ako nástroj na zlepšenie života zvierat, ale aj ako súčasť vlastnej farmárskej identity, profesionálnej hrdosti a spoločenského statusu. Mnohí uviedli, že spokojnosť ich kráv priamo ovplyvňuje aj ich vlastný pocit spokojnosti.
Z pohľadu farmárov má pozitívna welfare viacero výhod. Okrem zrejmého zlepšenia kvality života zvierat často vedie aj k vyššej produktivite, lepšiemu zdraviu stáda a nižšej spotrebe liekov. Niektorí chovatelia zdôraznili aj marketingový potenciál - spotrebitelia stále viac požadujú produkty z fariem, ktoré dbajú na etické zaobchádzanie so zvieratami. Dobré podmienky tak môžu predstavovať konkurenčnú výhodu na trhu. Zároveň sa ukázalo, že väčšina farmárov chápe pozitívnu welfare veľmi podobne ako vedci. K výnimkám patrilo napríklad udržiavanie väzby medzi kravou a teľaťom, ktoré síce vedci považujú za kľúčové, no oni ho vnímali inak. Priniesli vlastný pohľad napríklad prostredníctvom robotického dojenia.
Pilotné testovanie rámca sa konalo na 34 farmách v Anglicku, Škótsku a Walese. Počas návštev veterinári aplikovali nový rámec, následne diskutovali s farmármi o jeho silných i slabých stránkach. Výsledky ukázali, že približne tretina fariem dosiahla základnú úroveň Welfare +, ďalších 22 % úroveň Welfare ++ a len 4 % najvyššiu úroveň Welfare +++. Najvyššia úroveň sa teda javí ako výzva, teda skôr dlhodobý cieľ než štandardná prax. Chovatelia ocenili najmä oblasti týkajúce sa komfortu, zdravotnej starostlivosti a prístupu na pastvu.
Významným zistením bolo, že mnohé prekážky pri dosahovaní vyšších úrovní welfare spočívajú v nákladoch, či už ide o infraštruktúrne zmeny (napr. prestavba maštalí), alebo zvýšené požiadavky na prácu. Viacerí uviedli, že by boli ochotní zaviesť vyššie štandardy, ak by boli tieto náklady kompenzované formou dotácií alebo iných stimulov. Práve preto tím autorov navrhuje, aby sa rámec mohol stať základom pre štátne podporné programy, certifikačné schémy alebo trhové nástroje.
Veľkým plusom je, že nový systém hodnotenia sa nezameriava len na odhaľovanie nedostatkov, ale ponúka konštruktívny návod, ako zlepšiť život zvierat. Mnohí farmári videli potenciál v tom, že by mohli výsledky používať ako argument pre svojich zákazníkov alebo obchodných partnerov, najmä v kontexte rastúceho dopytu po „etických produktoch“. Nechýbali však ani kritické hlasy, ktoré upozorňovali na riziko byrokratizácie alebo subjektívnosti hodnotení, najmä ak by sa rámec stal povinným.
Záverom možno uviesť, že vytvorený rámec predstavuje dôležitý posun v chápaní welfare hospodárskych zvierat. Posúva diskusiu od minimalizácie utrpenia k aktívnemu vytváraniu pozitívnych podmienok pre život dojníc. Výskum zároveň ukázal, že farmári nie sú len pasívnymi prijímateľmi pravidiel, ale sú ochotní byť partnermi pri ich tvorbe, ak sú rešpektované ich skúsenosti a znalosti. Pre úspešnú implementáciu takýchto inovatívnych prístupov bude kľúčové zabezpečiť ich ekonomickú udržateľnosť, transparentnosť hodnotenia a verejnú podporu. Len tak sa „dobrý život“ pre dojnice môže stať nielen vedeckým konceptom, ale aj bežnou realitou na farmách.
Ing. ANDREA MREKAJOVÁ, PhD.
