Rok sa s rokom zišiel a je načase urobiť odpočet. Inými slovami: obzrieť sa za tým, čo prinieslo uplynulých 365 dní. Čo rok dal, alebo ak chcete - čo rok vzal. Ak sa začítate do nasledujúcich riadkov, nehľadajte v nich presný, chronologický výpočet udalostí, ktoré sa v roku 2010 odohrali v našom agrárno - potravinárskom komplexe. Do voľne prerozprávaného príbehu sme zaradili míľniky, ktoré podľa nášho názoru najviac ovplyvnili chlebové odvetvie v končiacom sa roku 2010.
JAR
Aj tento rok - ako to už býva - sa začal januárom. V prvom tohtoročnom čísle našich novín si kolega - publicista zaprognózoval: "Veľmi špecifický bude nadchádzajúci rok pre agropotravinársky komplex, pričom jeho kontúry v rozhodujúcej miere ovplyvní zostavenie novej vlády a tvorba jej programového vyhlásenia". Prorocké to slová, ktorým bolo súdené, aby sa o niekoľko mesiacov do bodky naplnili. To však bude neskôr. Zatiaľ sme len na začiatku. V chotároch, sadoch a viniciach zatiaľ panuje zima. Jej priebeh je vcelku prijateľný. Aj preto sa na jej sklonku ovocinári i vinohradníci nádejajú, že tento rok - vzhľadom na prezimovanie ich "pestúnov" - môže byť vcelku úspešný. Jar a daždivé leto neskôr rozhodnú o tom, že nebol. A že najmä vinohradníci a vinári zaznamenajú jeden z najproblematickejších a najslabších ročníkov v histórii. Aj na politickej agrárnej scéne zatiaľ panuje pokoj. Alebo skôr ticho pred búrkou.
V kresle šéfa pôdohospodárskeho odvetvia si svojich deväť mesiacov ministerskej slávy užíva Vladimír Chovan. Mladý, dynamický manažér, ktorý na post ministra pôdohospodárstva nastúpil ako štvrtý nominant HZDS v jednom volebnom období. Zdá sa, že tento rekord tak skoro neprekoná žiadna politická strana. Vladimír Chovan "prešaltoval" na Dobrovičovu ulicu zo Záhradníckej ulice, kde - ako je známe - sídli Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora. Na ministerský post si presadol priamo zo stoličky predsedu SPPK. Vtedy to verejne nikomu neprekážalo. Až neskôr, po zmene politickej konštelácie, sa ukázalo, že to vraj bol neodpustiteľný hriech.
Vo februári 2010 dovaril pivo topoľčiansky Topvar. Noví vlastníci fabriky sa po troch rokoch od jej nadobudnutia rozhodli poslať „žochársky“ pivovar do histórie. Variť pivo vo Veľkom Šariši i v Topoľčanoch sa im vraj nevyplácalo. A preto sústredili výrobu všetkých značiek na východe Slovenska. Z našej pivovarníckej mapy sa takto vyparila jagavá hviezda s puncom rodinného striebra.
V marci sa v Brne uskutočnili medzinárodné veľtrhy Techagro a spol. V expozícii vydavateľstva Profi Press sa na tomto významnom podujatí po prvý raz predstavili aj Roľnícke noviny. Pre zasvätených ľudí to nebolo prekvapenie. Práve vydavateľstvo Profi Press sa začiatkom roku 2010 stalo novým vydavateľom Roľníckych novín. Táto skutočnosť sa už čoskoro začala výrazne prejavovať aj na zameraní a obsahovej štruktúre najstaršieho pôdohospodárskeho periodika na Slovensku.
Koncom marca sa v Martine uskutočnilo 22. valné zhromaždenie SPPK. Neprinieslo žiadne prevratné výsledky. Komoru v tom čase z postu predsedu viedol jej zvolený podpredseda, Milan Semančík, keďže zvolený predseda bol v tom čase ministrom. Bola to tak trošku zamotaná situácia, ale veď ona sa ešte v tomto roku rozmotá...
LETO
Druhý štvrťrok sa začal vcelku sľubne. Veď v prvom aprílovom čísle Roľníckych novín naši osvedčení spolupracovníci z Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Piešťanoch v pravidelnej situačnej správe hlásili, že "pšenice sú dobré ako už dávno nie". To sme boli ešte optimisti. Netušiac, že už o niekoľko týždňov prácu mnohých roľníkov niekde aj úplne zneguje voda. Letu totiž dominovali dve témy - nebývalé povodne a parlamentné voľby 2010. Skeptik by si možno povzdychol: pohroma ako pohroma.
Ešte predtým, začiatkom mája, sa v Banskej Bystrici uskutočnil vydarený seminár na tému Ako ďalej nakladať s našou pôdou. V pozadí tohto podujatia, ktoré už tak trochu dýchalo nadchádzajúcimi voľbami, bol vtedajší štátny radca MP SR a bývalý minister i europoslanec Peter Baco. Práve v srdci Slovenska ohlásil tento skúsený manažér i agrárny politik symbolický koniec svojej bohatej kariéry. Už vtedy bolo zrejmé, že nehodlá figurovať na kandidátnej listine HZDS v nadchádzajúcich parlamentných voľbách a že sa chce stiahnuť z "veľkej politiky". A bol v tom veru kus symboliky, že na rozlúčku prevzal Pamätnú medailu MP SR práve z rúk svojho odchovanca Vladimíra Chovana.
Kým politické strany naplno žili predvolebným ošiaľom, roľníci mali úplne iné starosti. Trápili ich finančné suchoty a najmä "podúrovňové" nákupné ceny takmer všetkých agrárnych komodít, z ktorých najvypuklejšie boli zrejme nákupné ceny surového kravského mlieka. S nádejami - ako takmer vždy - poškuľovali smerom k novej žatve. Lenže koncom mája a potom najmä v júni ich nádeje zmarilo počasie. Slovensko postihli nebývalé záplavy. Voda brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Novú úrodu, majetky, ba i životy. Na mnohých miestach museli vodohospodári odstreľovať hrádze, aby ničivá voda nezatopila obce a mestá. Takto jej za obeť padla "len" poľnohospodárska pôda. A nová úroda. Tak to bolo trebárs v prípade akciovej spoločnosti Poľnohospodár Nové Zámky. Roľníci zväčša uznali nevyhnutnosť núdzových riešení. To ešte netušili, že vďaky a tobôž náhrady za svoju dobrú vôľu sa tak skoro nedočkajú.
V dvanásty júnový deň sa konali s napätím očakávané parlamentné voľby. A prekvapenie bolo na svete. Tí, ktorí predpovedali, že Robert Fico a Smer tu budú vládnuť osem rokov, sa nedočkali. Na základe volebných výsledkov sa k slovu dostala nová vládna koalícia. Okrem tradičných strán - SDKÚ a KDH - v nej nechýbali ani nové politické zoskupenia - málo čitateľná SaS a internárodnostný Most - Híd. Roľníkov tak popri povodniach zamestnávala aj otázka, kto si zasadne do kresla ministra pôdohospodárstva SR.
JESEŇ
Nová vláda sa zostavovala v horúcom lete, ktoré sa míľovými krokmi klonilo k jeseni. Znalci politických pomerov a odborného zázemia relevantných politických strán si boli pomerne rýchlo načistom, že z toho, čo sa na ministerský post ponúka, je najpravdepodobnejšia voľba strany Most - Híd v osobe Zsolta Simona. V jeho prospech hovorilo aj to, že už vie, o čom je ministrovanie, keďže tento post zastával aj v rokoch 2002 až 2006. I keď je pravda, že na ministerskú stoličku si vtedy zasadol ako relatívne mladý a v úradovaní neskúsený človek, nikto mu nemôže uprieť snahu a schopnosť učiť sa. Aj preto mohli aj nestranní pozorovatelia skonštatovať, že ku koncu jeho prvého "pontifikátu" to bol už úplne iný Zsolt Simon ako na jeho začiatku. A ak sa mohli tieto skúsenosti skombinovať ešte aj s jeho štvorročným pôsobením v parlamente, kde si v roli opozičného poslanca počínal veľmi zdatne, niet sa čo čudovať, že z toho, čo sa v danej chvíli ponúkalo, zdal sa byť Zs. Simon asi najlepším riešením.
I slovo sa stalo skutkom a Zs. Simon sa ako tretia persóna v novodobej histórii stal dvojnásobným ministrom pôdohospodárstva SR. Na to, ako si chce na novom poste počínať, nenechal dlho čakať. Vyhlásil, že na ministerstvo "prišiel upratovať a robiť poriadok". A s vervou sa pustil do toho, čo on sám zrejme považoval za "Augiášove chlievy". O pár dní neskôr ešte pritvrdil vyhlásením, že uňho nebude mať šancu nikto, kto bol v akomkoľvek spojení s HZDS či so Smerom.
Nezainteresovanému človeku sa mohlo zdať, že nový pán minister sa vydal cestou negácie všetkého, čo sa v odvetví odohralo či urobilo v rokoch 2006 až 2010. Nevyhláseným tŕňom v oku mu bol najmä jeho bezprostredný predchodca, Vladimír Chovan, ktorý sa po skončení ministrovania a mesačnej dovolenke plynulo presunul na post predsedu SPPK. A oheň, ktorý už bol na streche, sa ešte viac rozhorel...
ZIMA
Minister robil poriadky a potichu ignoroval komoru. Z času na čas vytiahol zo skrine "kostlivca", ktorého mu tam - či už naozaj alebo len "akože" - zanechal jeho predchodca. Vladimír Chovan na čele SPPK sa najprv bránil, ako len mohol. Keď však minister na sklonku jesene vytiahol kauzu predvolebných letákov HZDS, financovaných z prostriedkov MP SR, V. Chovan koncom septembra 2010 abdikoval. Ustúpil tak aj tlakom zvnútra komory. Vyvíjali ich ľudia, ktorí si mysleli, že dôvodom "nedialógu" ministra s komorou je práve osoba jej predsedu. Po odstúpení V. Chovana to mohli dokázať.
Od abdikácie V. Chovana už uplynuli takmer tri mesiace, ale sotva sa nájde človek, ktorý by nás presvedčil o tom, že tento krok obmäkčil ministra. Všetko ide po starom. Po jednej koľaji ide minister Zs. Simon. A po druhej, aj keď neraz sa zdá, že súbežnej, napreduje komora. Človek by sa chcel nádejať, že kdesi v diaľke sa tieto koľaje stretajú. Alebo že sa aspoň zblížia. Zatiaľ však nevidíme žiadne okolnosti, ktoré by tomu nasvedčovali.
V nezávideniahodnej situácii musela komora sama, bez podpory z "materského" ministerstva, presadzovať oprávnené požiadavky svojich členov. Zorganizovala petíciu za záchranu slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva, ktorú podpísalo 115 373 občanov. A v posledný novembrový deň 2010 usporiadala aj protestné, avšak nepolitické, zhromaždenie pred NR SR.
V boji, ktorý pripomínal zápas s veternými mlynmi, sa komore darilo so striedavými úspechmi, pričom v niektorých otázkach, napríklad v otázke odškodnenia poľnohospodárov za ničivé povodne, s vedením ministerstva a ani s novým vedením štátu jednoducho nepohla. Minister veril viac sebe a satelitným snímkam ako komore a ľuďom z verifikačných komisií. Aj preto bola výška odškodnenia za bezprecedentné povodne bezprecedentne nízka. Preto nie je náhoda, že mnohí agropodnikatelia z juhu Slovenska sa s ňou nedokázali zmieriť ani do dnešných dní...
BOHUMIL URBÁNIK, Roľnícke noviny č. 52/2010
