Papier vraj nepustí. Veľavravnou výhovorkou slovenských byrokratov je „lebo Brusel“. Ale je to naozaj tak? Možno si spomínate na citát z kultovej českej komédie: „Dej blbci funkci, a vymyslí lejstro“. Ak sa pozrieme na to, kto a ako dnes väčšinou dostáva funkcie vo verejnom sektore, potom ten citát asi nebude ďaleko od pravdy.
Existuje však argument o stále rastúcej zložitosti procesov, o globalizácii, atď., a tie si vyžadujú stále dôkladnejší regulačný systém, ktorý ustráži kvalitu. Ako je ale potom možné, že tu máme megakauzy, ako bolo napríklad skresľovanie dieselových emisií či rôzne potravinové škandály? Lebo papier pustí...
V zložitosti regulácie sa stráca prehľad a aj efektivita. A hlavne zmysel. Práve ten zmysel, a taktiež účel, sa stále menej a menej zohľadňujú aj v aplikácii litery zákona. A to je chyba.
Potravinové škandály sa opakujú so železnou pravidelnosťou, a na otvorenom trhu sa im neubránime. Ani najprísnejšie hygienické a veterinárne predpisy, ktorými sa radi pýšime, nezabránili tomu, aby sme si v poslednej dobe „nepochutnali“ na skazenom hovädzom mäse z Poľska, na cestnej soli, na fipronilových vajíčkach, na brazílskej hydine a na takmer všetkých škandalóznych potravinových produktoch. Potom ale logicky vyvstáva otázka, aký majú tieto predpisy zmysel. O to viac, ak slovenské potraviny tvoria na našich pultoch len „slabých“ 40 percent.
Prísni, ale len na seba
V praxi to znamená, že ak sa prísnejšou slovenskou legislatívou musia riadiť len slovenskí výrobcovia, ale zahraničné potraviny jej nepodliehajú, náš spotrebiteľ je nadštandardne chránený „len na 40 percent“.
Samozrejme, kontrolujú sa všetky potraviny na trhu, no systém potravinového dozoru logicky nezahŕňa kontrolu každej potraviny z každého dovozu, ale len tzv. náhodnú kontrolu, prípadne mimoriadnu kontrolu, ktorá sa vykonávala napríklad teraz, po afére s poľským hovädzím mäsom.
(Viac sa dočítate v týždenníku Roľnícke noviny)