Podľa dostupných literárnych zdrojov je história pestovania slnečnice veľmi dlhá a je spojená s indiánskymi kmeňmi v Novom Mexiku, ktorým pôvodné divoké rastliny slúžili ako potravina, stavebný materiál i liek. Z oblasti svojho pôvodu v Severnej Amerike sa slnečnica dostala do Európy niekedy v 16. storočí. Prvotne sa začala pestovať ako okrasná rastlina v južných európskych štátoch, následne sa v 17. storočí rozšírila do celej Európy.
Porast treba na zber pripraviť
Aktuálne pestované hybridy slnečnice dozrievajú prirodzenou cestou, v závislosti od svojej skorosti a termínu sejby, v priebehu septembra až októbra. To je zároveň aj agrotechnický termín pre zber a výmlat slnečnice, ktorý sa v našich podmienkach vykonáva upravenými obilnými kombajnmi. Listy slnečnice by mali byť v tomto čase už odumreté, spodná strana úborov by mala byť zafarbená do hneda. Vlhkosť nažiek by sa mala pohybovať medzi 17 - 19 percent. V „mokrých“ rokoch je spravidla nevyhnutnou prípravnou fázou pre úspešný zber slnečnice desikácia porastu, ktorá predchádza vlastnému zberu.
Desikácia porastu nemusí byť nutným technologickým krokom. V závislosti od klimatických podmienok sa v jednotlivých rokoch bez desikácie zberá asi 20 percent porastov. Je však ekonomicky opodstatnené poistiť si kvalitu aj kvantitu úrody rovnomerným a rýchlym ukončením vegetácie porastu. Úroda sa naopak znižuje každým dňom, kedy slnečnica zostáva na poli po dozretí dlhšie. Dôvodom môžu byť hubové choroby, vtáky aj zver. Znižuje sa aj kvalita produkcie, a tým aj jej profit.
Podľa názoru viacerých výskumníkov desikácia má význam z niekoľkých dôvodov:
